„Ako to tam vyzerá“?

„Ako v červenom pekle...“ zamyslene sa díval na rozostretý obraz, prichádzajúci z poslednej funkčnej kamery. Žiadna ďalšia vonku neostala. Pohybmi končekov prstov ju smeroval tam, kde ešte predvčerom stála evakuačná loď.

„Takže, nič nové, nie?“ posadila sa na vedľajšie kreslo a spolu s ním sledovala vonkajšiu scenériu. Tisíce drobných úlomkov hornín a pôdy sa hmýrili vo vetre a vytvárali obraz chaosu. Ten, ako mohutné vlny narážal, a trieštil sa, o externé zariadenia základne, zanechávajúc za sebou zrnitý obraz skazy na obrazovke.

„A čo na pristávacej rampe?“

„Dívaš sa na ňu, Petra... “ ukazovákom upozornil na tmavú siluetu zbytkov budovy, ukrytú v závoji poletujúceho červeného prachu.

„Hmm...bude sa dať použiť?“

„To bude musieť niekto zistiť, až keď sa to vonku trochu utíši. Pri mojom šťastí to budem určite ja...“ odtrhol zrak od vonkajšej projekcie a vyčítavo sa zahľadel do jej hlbokých hnedých očí.

„Nie si jediný, kto tu musel zostať, Jimm...“

„Jediný nedobrovoľne!“

„Niekto to tu musí udržať v chode, kým sa to vonku neupokojí. Aj Schmied to dostal rozkazom, na to nezabúdaj! A to tu bol nový!“

„Veď práve...nerád by som dopadol ako on...“ povzdychol si a zameral objektív kamery na nehybné telo, odhodené na okraji pristávacej rampy. Mŕtvola ležala zarytá do pôdy. Pomaly mizla pod hromadiacimi sa nánosmi prachu.

„Hrať sa na hrdinu sa nevypláca...“ pomyslel si sám pre seba. To bol posledný obraz, ktorý sa im podarilo zachytiť zvonku. Kamera sa odmlčala. Monitor zíval prázdnotou a v tmavej obrazovke sa odrážal už iba obraz ich dvoch. Ešte chvíľu naň mĺkvo hľadeli a strácali sa vo vlastných obavách.

„Bože, čo nám to robíš...“ povzdychla si nahlas Petra a odtrhla svoj zrak od monitoru.

„Boh by vás nepočul ani na Zemi, a nie tu v pekle...!“ okríkol ju kapitán MacKingsley.

Zjavil sa za nimi ako prízrak a teraz sledoval ich prekvapený výraz. Robilo mu radosť desiť ľudí. Jeho tvár bola na to priam stvorená. Hlboké vrásky odrážali roky, ktoré strávil potulkami po vesmíre. Výrazné črty lemovali hranatú tvár a vyschnuté úzke pery si čochvíľa vypiskovali nejakú stratenú melódiu z dôb minulých.

„Neviem, čo vám ten váš boh urobil, ale teraz by sa nám hodila jeho pomoc..,“ poklepal Jimm prstom po obrazovke a vyčítavo si premeral kapitána.

Ten stál v kombinéze, očividne prichystaný na výstup von z bezpečia stanice.

„On a pomoc? To určite...on nie je môj boh,“ ironicky si povzdychol kapitán. „Takže už nemáme žiadny obraz, čo? Vieme kde je Schmied?“

„Áno. Jeho telo leží pri prečerpávacej stanici. Tam, kde ho zasiahla tá explózia.“

„Vôbec tam nemal chodiť, odleteli by aj tak,“ zašomral si pre seba a zamieril smerom k prestupnej hale.

„Teraz by ste tam nemali ísť, pane!“

„Práve teraz by som tam mal ísť. Ak sa to vonku zhorší, tak ho už nevyhrabeme. Aspoň nie vcelku!“

Dvere sa za ním uzavreli a zas osameli. Vymenili si pár nechápavých pohľadov. Jimm potom prepol obraz na kamerový systém v interiéri stanice. Sledovali, ako kapitán ráznym krokom prechádzal z miestnosti do miestnosti, až kým sa neocitol v prestupnej chodbe. Od piesočnej búrky, ktorá devastovala planétu, ho delili už iba jedny hlavné dvere. Tie sa otvorili a dnu vletel nepreniknuteľný mrak červeného prachu, v ktorom sa obraz kamery stratil.

„Nebol predtým kňaz?“ opýtal sa váhovo.

„Veď práve. Bol... Po tom, čo zažil cez vojnu na Kleprothe, by stratil vieru každý...“

Jimm na ňu zacielil zvedavý pohľad, no pokračovania príbehu sa nedočkal. Namiesto toho sa mu opatrne dotkla tváre. Váhovo, jemne sa chvejúcim ukazovákom prešla po jazve, siahajúcej cez celú jeho tvár. Začínala pod bradou a cez líce pretínala tvár až po čelo.

„A čo tvoj príbeh, Jimm?“ jej hlas znel nežne a ustarane zároveň. Cítil, ako mu celým telom prebehli zimomriavky. Mĺkvo sedel a díval sa na ňu. V hlave pritom nemohol vybrať vhodné slová. Keď si naplno uvedomil jej dotyk na zjazvenej pokožke, vzrušenie vystriedal strach. Spomenul si na pár lesklých skrvavených pazúrov medzi žiariacimi červenými očami. Zas ich videl, ako sa neho rútia. Ako v zbesilom ryku trhajú všetkých naokolo na zhúžvané kusy mäsa a uniforiem. Rýchlym pohybom jej strhol ruku nabok.

„Nie je to zaujímavý príbeh...“ odvrátil tvár a na monitore sledoval, ako sa za vracajúcim sa kapitánom zavrela mohutná brána. S pokorou odniesli nehybné telo do ošetrovne. Nechali ho tam zakryté bielou plachtou a uzamkli priehľadné sklenené dvere.

„Neviem, kam inam by sme ho mohli dať... Nič vhodnejšie tu asi nie je kapitán...“

„To je v poriadku, doktorka, ďakujem.“ Bez ďalších rečí odkráčal do útrob základne. Popiskoval si nejakú smutnú melódiu a medzi prstami žmolil Schmiedove psie známky. Pohľad na mŕtveho kolegu nebol nič príjemné ani pre zvyšných dvoch členov osádky. Zanedlho sa tak aj oni pobrali svojou cestou. Spoločné kroky ich viedli jednou z mnohých rozľahlých chodieb. Petra so záujmom hľadela na sady mimozemských znakov. Miestami zdobili dokonalo hladké červené steny stanice.

„Čo myslíš, prečo to tu postavili?“

„Kto?“

„No, kto asi!“ ukázala prstom na znaky, ktoré práve míňali.

„Kvôli vode predsa....“

„To dáva zmysel...i keď...“

„I keď čo?“

„Prečo to tu potom nedokončili? Teda, nevyzerá to tu ako dokončené..či?“

„Neviem Petra, ja som len technik. Asi to nestihli dokončiť...“ usmial sa na ňu. Stáli pred dverami jeho izby. Oprel sa o ne a vyzývavo si ju premeral pohľadom.

„Zabudni!“ nechala ho tam stáť samého a odišla. Na polceste sa ešte otočila a provokatívne na neho žmurkla. Potom sa mu nadobro stratila z dohľadu.

Zvyšok dňa prebiehal monotónne a pomaly. O tom, čo sa dialo vonku, malo osadenstvo archeologickej stanice len minimum informácií. Tie sa obmedzovali len na správy z ešte stále funkčných senzorov. No sledovanie rýchlosti vetra, či miery žiarenia v atmosfére, nebolo nič, čo by im pobyt v trojici uľahčovalo.

Nuda rutiny sa skončila, keď sa druhý deň ráno v celom komplexe rozozvučal alarm. Jeho ostrý zvuk sa s ozvenou strácal v dlhých chodbách.

„Čo sa deje, Jimm?“ vyhŕkli naraz otázku, keď ho našli v servisnej sekcii. Stáli s pohľadmi uprenými na neho. On zatiaľ bezradne sledoval tok informácii, zobrazujúci sa mu pred sietnicou.

„Tu je to...“ zvraštil čelo a zašomral si sám pre seba. Zamyslene odpojil neurónový čip v hlave od systému základne. S rezignovaným povzdychom sa zahľadel na prístupový otvor nad ich hlavami.

„Takže?“ prebodla ho nechápavým pohľadom. „Jim??“

„Takže, nám ten prach zvonku upchal filter vo ventilácii...“

„Veľký prúser?“

„No, pre mňa hej..budem musieť vliezť do tej šachty a vymeniť ho.“

„No a to je problém? Veď pre takéto prípady ťa tu máme!“

„Ak by som trpel klaustrofóbiou, tak by to bol problém. Takto je to iba veľká nepríjemnosť.“

Kým kapitán našiel v servisnom sklade použiteľný filter, vyšplhal sa Jimm s pomocou rebríka do ventilačnej šachty.

„Veľa šťastia a boh ťa ochraňuj.“ rozlúčil sa s ním podávajúc mu nový filter.

Predtým než zmizol v tme si ešte s Petrou vymenil úsmev a zmätený pohľad na kapitána.

„No super...“ povzdychol si, hľadiac do dlhej úzkej chodby, „akože teraz znova našiel vieru...vážne super...“

Svetlo baterky sa prekusávalo tmavým priestorom a vykresľovalo tiene na hladkých červených stenách. Kde-tu lúče zvýraznili ďalšie série neznámych znakov a exoglifov vystupujúcich z povrchu.

„To bol ozaj super nápad, použiť tieto ich staré šachty...kto ich budoval, trpaslíci?“

Pomaly sa plazil v stiesnenom priestore vpred. Meter za metrom bol dlhší, a každý nádych sa zdal ťažší ako ten predchádzajúci. Vzduch hustol, jeho váha každým okamihom tlačila telo viac k podlahe. Po rysoch tváre mu stekala jedna kvapka potu za druhou. Na pokožke po nich ostávali vlhké chladné stopy. V nich prúdili ďalšie a ďalšie kvapky. Niektoré sa vpíjali do kombinézy. Niektoré padali na podlahu. Zvuk ich dopadu prehlušoval iba rýchly tlkot jeho srdca a trasúci sa dych. Nič iné v tej červenej tme nevnímal. Čím bližšie bol k cieľu, tým viac sa mu do uší zarýval hluk počasia, zúriaceho vonku. Tma sa stávala tmavšou. Pomaly nebol schopný vnímať. Temnota sa z okolia dostávala aj do jeho vnútra. Až kým nemal pocit, že ho úplne pohltila. Že sa v nej úplne stratil...

„Už je tam nejako dlho, zavolajte ho kapitán!“ Kým to stihla Petra dopovedať, vypadol Jimm z ventilačnej šachty lapajúc po dychu. Zaprášený filter sa s rachotom zosypal na zem spolu s ním. Z otvoru vyletel prúd vzduchu zafarbený od zrniek prachu a rozptýlil sa po miestnosti. Po chvíli už vanul len čerstvý teplý vánok a prach sa usadil v tenkej vrstve na podlahe.

„Zavrite,“ vyjachtal zo seba medzi záchvatmi kašľa, „zavrite tu šachtu!“ Potom sa mu už iba zatmelo pred očami. Temnota, ktorej len pred chvíľou unikol, ho úplne pohltila. Jeho nevládne telo odvliekli do veliteľskej izby. Z ošetrovne mu doniesli adaptér na podporu dýchania a nechali ho oddýchnuť.

***

Prebral sa po pár hodinách. Pri jeho posteli nehybne kľačal kapitán. Dlane mal zovreté a tichým hlasom sa modlil. Ani nepostrehol, že Jimm sa posadil na okraj postele, a ticho ho sledoval. Prešla chvíľa, kým mu začal venovať pozornosť.

„Vidím, že je ti už lepšie.“

„Áno, vďaka...“

„Nie je zač... a prepáč, ak som ťa zobudil. Iba som...veď vieš..iba som sa za teba chcel pomodliť...“

„Jasné...vďaka... Kapitán, smiem mať otázku?“

„Áno?“

„Teda, neberte to osobne, alebo tak nejak...len tomu nerozumiem..vraveli ste, že to už nie je váš boh...“

„Bol som slepý a hluchý, ako sa hovorí...“ usmial sa. To bol na jeho tvári veľmi neobvyklý prejav emócii. Nachvíľu to v Jimmovi vyvolalo podozrenie.

„Hluchý?“

„Nepočúval som, čo mi hovorí...“

„A čo vám hovorí?“ vyzývavo si neodpustil otázku, pokým si zapínal uniformu.

„Kto som a kam smerujem...“

„A kam smerujete?“

„To mi zatiaľ nepovedal....“

Ticho, ktoré nasledovalo po jeho odpovedi, prerušila až Petra. Vbehla dnu s vystrašeným výrazom tváre. No, našla tu iba dvoch mužov, ktorí potichu stáli oproti sebe a nevenovali jej príchodu patričnú pozornosť.

„Nerada ruším, ale máme problém...poďte za mnou. Rýchlo!“ Vybehla smerom k ošetrovni. Jimm bežal za ňou. Miestami jej nestačil a po chvíli sa mu stratila z dohľadu. Keď konečne udýchaný došiel k ošetrovni, oprel sa o stenu a lapal po dychu. Za ten čas, kým sa spamätal, došiel aj kapitán kľudným krokom.

„Vidíte?!!!“ usmernila ich pohľady na výjav vo vnútri. Stáli pred presklenými dverami a zvedavo hľadeli dovnútra. Na zarosenom zahmlenom skle sa trblietali kvapôčky vody, ktoré pozvoľna stekali dole. Na pár miestach tak vytvorili jasné priehľady, ktoré im dovolili uvidieť výjav, odohrávajúci sa vnútri. Rozbitá lampa zalievala miestnosť nepravidelnými zábleskami svetla.

Z rozorvaného brucha desiatnika Schmieda kvapkali posledné kvapky krvi na zem do kaluže, ktorá pokrývala takmer celú podlahu. Zo všetkých otvorov v jeho tele vyrastali smerom k stropu desiatky karmínových vlákien. Poprepletané boli prichytené o všetko. O steny, strop či vybavenie. Vytvárali krvavú pavučinu a zapĺňali takmer celú miestnosť.

„Čo to do riti je...“

„Tak to netuším...“ začala prstami zadávať kód na odblokovanie dverí do ošetrovne.

„Tak to nie,“ prerušil ju Jimm a odtisol ju rukou nabok, „čo to robíš Petra?“

„Musím vedieť, čo to je!“

„No to teda nemusíš! Zbláznila si sa?“

„Ja som lekár expedície, musím podľa protokolu zistiť, čo to je!“

„Nie, nie, nie!! Musíme to nechať vo vnútri! Uzavrieť do karantény,nech je to čokoľvek! Kým sa nevrátia ostatní, zo stanice na orbite, zostane to uzavreté!“

Vložil svoju dlaň a implantovaným čipom uzamkol systém.

„Tak, odteraz to môžem otvoriť jedine ja...teraz sa skúsime spojiť s tými, čo sú hore na Goliášovi a zistíme inštrukcie...“

Jimm s kapitánom nechali Petru osamote sa dívať na výjav vo vnútri. Hľadela zamysleným pohľadom na scénu hrôzy v ošetrovni. Kypel v nej hnev a zvedavosť. V očiach sa jej odrážalo svetlo lámp, ktoré sa mihotalo na pozadí. Nezodpovedané otázky jej sužovali vnútro. Nemohla odtrhnúť oči od mŕtveho tela. Po chvíli ju začal desiť pocit, ktorý v nej celá situácia vyvolávala. Opatrne zadala vstupný kód. Znova. Keď ju ani na tretíkrát systém nepustil dnu, zlostne udrela päsťou po hrubom skle, ktoré ju oddeľovalo od jej odpovedí.

„Tak, čo vám povedali?“ spýtala sa, keď sa konečne objavila vo dverách.

„Vyzerá to, že nám ta búrka zničila anténu.“

„Nemôže to byť len strata signálu?“

„Nie, Petra, anténa je v ťahu...“

„A čo núdzový maják?“

„Tým môžeme vyslať len signál SOS, nie ucelenú správu.“

„Takže, musíme len čakať, kým sa vrátia.“

„A to bude až keď sa tá búrka skončí,“ zasiahol kapitán do ich konverzácie. Ani nečakal na nejakú reakciu a potichu sa pobral preč z veliteľstva.

„Máme nejaké tušenie, kedy sa to môže skončiť?“

„Podľa meteorologických záznamov čo máme, sa tu takáto búrka zatiaľ nevyskytla. Takže netuším. Hore z Goliáša o tom možno majú lepší prehľad, ale to sa nedozvieme.“

„Takže, môžeme len čakať...“

„Presne ...“

A tak čakali. Petra nedokázala v sebe potlačiť hnev, ktorý v nej vyvolávalo Jimmovo neústupčivé správanie. Zvyšok dňa sa všetci traja snažili vyhýbať spoločnosti. Kapitán trávil svoj čas v útrobách základne. Uchýlil sa do haly, kde za normálnych okolností prebiehali hlavné vykopávky. Na mieste, kvôli ktorému tu na ruinách mimozemskej stavby postavili svoju základňu. Medzi mnohými znakmi na stenách objavil jeden, z ktorého nemohol odtrhnúť zrak. V jeho očiach až nápadne pripomínal kríž. Stál v opojení a celý svet okolo neho v ten deň prestal existovať.

Petra sa vrátila na ošetrovňu. S dlaňou opretou o hrubé sklenené dvere sledovala mŕtvolu ich kolegu. Rozorvaná biela plachta, ktorá ho zakrývala, bola celá nasiaknutá krvou. Vlákna, vyrastajúce z jeho trupu, jej nenápadne hrubli pred očami. Po stranách vyrašili nové výhony a pomaly sa ťahali k stenám, aby sa o ne prichytili. Po nekonečných hodinách, ktoré takto strávila, sa unavená vrátila do svojej izby. Ľahla si na lôžko. Predtým, než konečne zaspala, neprítomne pozerala do stropu. Stratená v nekonečnom kolotoči otázok.

Jimm, naproti tomu, zamieril do servisnej centrály. Rutinne skontroloval funkčnosť systémov základne. Z celého dnešného dňa mal divný pocit. Teda nie len z dneška. Odkedy tu ostali len oni traja, sa diali len čudné veci, ktoré trápili jeho myseľ. Nemal chuť premýšľať a rozhodol sa ísť spať. Kráčal po chodbe a smeroval do svojej izby. Keď ostatní odleteli do bezpečia, rozdelili si medzi seba jednotlivé kontajnerové miestnosti, v ktorých bola pôvodne ubytovaná celá posádka. Po dlhej dobe, tu na planéte Red Jovian, si chceli užiť trochu súkromia. Vyťažiť maximum z toho, že tu museli ostať. Ako kráčal, nemohol sa zbaviť pocitu, že ho niečo, alebo niekto, sleduje. No vždy, keď sa otočil, nezbadal nič nezvyčajné. V istom okamihu mal pocit, že z hĺbky chodieb za sebou, počuje tiché dychčanie. Ukotvil v sebe presvedčenie, že sa mu to iba zdalo a zrýchleným tempom sa pobral do postele. Onedlho sa všetci traja ponorili do nekľudného spánku.

***

„Jimm, príď rýchlo na ošetrovňu!“ ozvalo sa z interkomu na stene. Odkaz ho zachytil, keď sa akurát obliekal do uniformy. Zo zásuvky vytiahol služobnú zbraň, zasunul ju do púzdra a zamieril si to tam, kam ho volali.

Na polceste stretol Petru, a tak zvyšok trasy absolvovali spolu. Zanedlho dorazili a uvideli zmenu, ktorá v noci prebehla v miestnosti. Kapitán tam už nejaký čas bol. Stál potichu a hľadel dnu. Prežehnal sa a začal potichu šepkať slová modlitby.

„Teraz nie, kapitán,“ potľapkala ho po ramene, „Jimm, mali by sme to otvoriť a zistiť čo sa stalo!“

„Ako som povedal, kým sa nevráti zvyšok tímu, ostane to uzavreté. Nech to bolo čokoľvek!“

Pavučina vlákien, ktorá vyrastala z tela na ošetrovni, ležala zošúverená na zemi. Niektoré odlomené časti ostali prichytené na stenách a viseli smerom dole. Zlovestne smerujúc k zvyškom nebohého. Nič vo vnútri už nejavilo známky života. Vyschnutá kaluža krvi sa odlupovala od chladnej kovovej podlahy. Kde-tu na nej ležal skrútený kus mŕtveho výhonku. Vytekal z neho tmavomodrý hustý sliz, vytvárajúci silný kontrast s farbou krvi okolo.

Kapitán odtrhol svoj zvláštne neprítomný pohľad od divadla pred ich zrakmi a zahľadel sa na dvojicu. Sklennými očami sa pozrel na Jimma.

„Už to viem....“

„Prosím?“

„Už viem, kam smerujem. On mi to povedal...“ Otočil sa. Pomalými, mierne povýšeneckými krokmi zamieril preč. Kráčal so zvláštnou ľahkosťou, akoby sa mal čochvíľa vzniesť.

„Tak, to bolo divné...“

„Všetko je to divné. Dokonca aj my sa správame divne.“ Pozrela smerom k odchádzajúcemu kapitánovi. Ten so stále neprítomným pohľadom nechal dvojicu osamote a mieril k svojmu krížu.

„Ako to myslíš?“ odtrhol od neho oči a plne sa venoval Petre.

„Nevrav, že si si to nevšimol. Odkedy sme tu ostali, je všetko iné. Neviem to vysvetliť. Kapitán odrazu znovu našiel vieru. On!! Po všetkých tých prednáškach,

čo nám tu dával, o tom, ako boh nemôže existovať. Počúvali sme to celé mesiace! Pri každej príležitosti...a teraz toto?“

„To sa predsa stáva...“

„A čo toto? Čo to je? Ako sa to tam dostalo? A prečo to zahynulo?“ Ukázala prstom dovnútra za sklenené dvere. „Aj toto sa stáva?!“

„Nie. Toto sa normálne nestáva...neviem Petra...ani čo to je, ani prečo to umrelo, či čo sa tomu stalo...možno, to tu proste nemohlo prežiť...“

„Tak vidíš...aj ja sa správam divne.“

„Nevšimol som si...“

„Alebo si to nechceš všimnúť. Nemôžem si pomôcť. Strašne ma to ťahá dovnútra. Neviem to vysvetliť, ale úplne ma to zožiera. Potrebujem odpovede. Musím vedieť, čo sa to stalo s tým telom. A, čo sa to stalo s kapitánom a so mnou...“

„Si len zvedavá. A, aj tak ťa tam nepustím, Petra!“

„Ja viem...nerozumiem tomu..ty sa ako cítiš?“ povedala trpko a zasnene hľadela dnu.

„Nič zvláštne. Zatiaľ. Žeby ponorková choroba?“

„A čo toto?“ tresla päsťou po hrubom skle.

„Niečo je vo vzduchu...už sme tu asi dlho,“ zahľadel sa smerom dnu a neveriacky krútil hlavou.

„No jasné...vo vzduchu!“ prebodla ho pohľadom. Zreničky sa jej od vzrušenia zväčšili a s pootvorenými ústami sa zadívala na Jimma.

„Nechápem.“

„Schmied bol predsa vonku, keď išiel odpojiť prečerpávaciu stanicu...a kapitán bol vonku, keď išiel po jeho telo.“

„Takže?“

„Takže, musíme zistiť, čo je vo vzduchu! Dones do laboratória ten filter čo si menil.“

„Keby tam niečo bolo, tak by nám to systém základne ohlásil!“

„Niečo tam bude, uvidíš!“ zanechala ho tam a bežala do laboratória. Jimm chvíľu nechápavo postával, no nakoniec sa pobral do skladu.

„Tu to máš!“ s víťazoslávnym výrazom v tvári pred ňu položil filter.

„Vysyp sem trochu toho prachu,“ podala mu nádobu na vzorky. Keď tak urobil, vložila ju do digitálneho mikroskopu. Obraz z neho prepla na holografický monitor. Zjavila sa pred nimi niekoľkonásobne zväčšená zmes rôzne tvarovaných čiastočiek, náhodne rozsypaných v prázdnom priestore.

„Tak, ideme na to... systém, vyhľadaj toxické látky!“ pokojným hlasom vyslovila príkaz. Po chvíli sa zjavil výrazný červený nápis „Negatívne“.

„Vidíš, hovoril som ti to. Keby tam niečo také bolo, tak by sme to zistili už dávno.

Pri filtrovaní prechádza vzduch zvonku kontrolou priamo vo filtroch!“

„Dobre...“ zhlboka sa nadýchla a pohybmi prstov sa presúvala v zobrazenom obraze. Zväčšovala a následne zmenšovala scenériu. No nič podozrivé ani cez všetku vynaloženú snahu nemohla nájsť.

„Systém, nájdi biologickú aktivitu!“

„Negatívne“

„Dobre...dobre...“ odsunula Jimma nabok. Vysunula z prístroja klávesnicu a začala rýchlymi pohybmi prstov zadávať informácie do systému. Skúšala rôzne kombinácie, ale slovo „Negatívne“ zakončovalo každú jej snahu. Po nejakom čase to už Jimma začínalo nudiť. Mal pocit, že tu sa odpovede nedopátrajú. Pochybovačne sledoval jej márne úsilie. Petra sa naopak stále s väčšou vervou púšťala do nových a nových príkazov.

„Pozitívne,“ rozžiarilo sa veľkým zeleným písmom.

„To čo?“

„Noo...zmenila som zadanie. Teda atribúty vyhľadávania...“

„A čo sme našli?“ zohol sa k nej a dlane položil na jej ramená.

„Našli? Ja som našla!“ pousmiala sa a hľadela na zobrazený hologram. Medzi zrnkami prachu sa nachádzala malá, zeleným kruhom vyznačená oblasť. Zadala príkaz na jej maximálne zväčšenie.

„Bolo to nastavené na biologickú aktivitu života na uhlíkovom základe, preto sme najprv nič nenašli...“

V priestore pred nimi sa pomaly zobrazovalo to, čo objavila. Veľký, nepravidelne guľatý objekt, dominoval miestnosti. Levitoval v holograme a pomaly sa otáčal. Osliznutý, jasne červený povrch, bol rozbrázdený hlbokými modrými priehlbinami, ktoré od seba oddeľovali výrazné prepážky.

„Ale, tento život je vytvorený na kremíkovom základe...“ zamyslene sa dívala na rotujúci objekt.

„A čo to je?“

„Tak, to netuším...Ale niečo mi to pripomína... Systém, analyzuj zobrazený objekt.“

„Neznáma biologická forma“

„To viem aj bez teba...je to niečo ako...ako výtrus alebo spóra...“ odtrhla oči od objektu a zadívala sa na Jimma.

„A Schmied ju vonku vdýchol...a potom z neho vyrástla ta rastlina či čo to bolo...

A kapitán to vdýchol, keď šiel po jeho telo...preto sa správa tak čudne?“

„Asi. Musíme z toho odobrať vzorku, Jimm!“

„To telo ostane v karanténe až kým sa nevráti zvyšok týmu z Goliáša!“

„Jimm, musíme to analyzovať, zistiť, čo to je!“

„Ako som povedal, Petra, ostane to uzavreté... Navyše sme sa toho mohli nadýchať aj my!“

„My sme predsa neboli vonku!“

„Vtedy keď som menil ten filter...“

„O to skôr ma tam musíš pustiť pre tie vzorky!“ hysterickým tónom svojho hlasu pôsobila ako zmyslov zbavená. Podivne pri tom gestikulovala rukami ukazujúc na obraz spóry.

„V žiadnom prípade, Petra!“

Videla, že ho nijako nepresvedčí. Ešte chvíľu to skúšala, no nakoniec nazlostená odišla do svojej izby a nechala Jimma samého. Obom v hlavách kolovali otázky bez odpovedí v nekonečných variáciách a nedávali im zmysel. Zahľadene sledoval objekt, ktorý objavili. Jeho samotu zanedlho prerušil kapitán. Zjavil sa za ním znenazdajky, tak ako vždy.

„Poď so mnou, niečo ti musím ukázať.“ vydal sa smerom k vykopávkam na druhom konci základne. Ani nečakal na Jimmovu reakciu a rýchlym krokom sa mu stratil z dohľadu. Po chvíli váhania ho Jimm dobehol a potichu spolu kráčali po prázdnych chodbách.

Mĺkvo prešli cez niekoľko miestností, až sa dostali hlbšie do útrob komplexu. Jimm sa poobzeral po rozľahlej hale s vysokým stropom. Priestor osvetľovali reflektory a kde tu zanechávali zatienené miesta, vďaka čomu sa scéna okolo zdala väčšia a tajomnejšia. V tejto časti bolo najviac exoglifov vystupujúcich zo stien, preto väčšina výskumu prebiehala práve tu.

Tiež tu bolo množstvo vstupov do úzkych chodieb, ktoré sa zarývali do masívu pod nimi a viedli hlboko pod zem k zdrojom vody.

„Čo sa stalo cez vojnu na Kleprohte, kapitán?“ spýtal sa. Keď sa mu nedostávalo odpovede, otočil sa smerom k svojmu nadriadenému. Ako však zistil, bol uprostred miestnosti sám. Očami prehľadal všetky miesta, kam dovidel, no po kapitánovi nebolo ani stopy.

„Kapitán?!“

Stál tam sám. Nedávalo mu to zmysel. Vrátil sa pár krokov späť, no po jeho spoločníkovi nebolo ani chýru. Ticho v miestnosti narušoval iba prievan vzduchu prúdiaceho zo vzduchotechniky a bzukot žiariviek reflektorov. S povzdychom premýšľal nad tým, čo sa vlastne okolo neho dialo.

Svetlá v prístupovej chodbe začali náhle zhasínať. Postupne. Najprv len tie vzdialenejšie. Potom sa temnota začala približovať. Ako sa svetlo vytrácalo, tak sa priestor okolo neho začal zmenšovať. Po chvíli zhasli aj reflektory v hale.

Stál úplne sám v tme. Prievan zmĺkol a ticho okolo prerušoval len tlkot jeho srdca. Zdalo sa, akoby mu bilo v hrdle. V zovretom, úzkom hrdle. Ochladilo sa. Lapal po dychu, ale ľadový vzduch sa len ťažko dostával do jeho pľúc. Cítil, ako ho všadeprítomná tma pohlcuje. Zo vzdialeného konca miestnosti sa do mučivého ticha ozval ťažký vzdych. Jimmovi po tvári stiekla kvapka potu. Ozval sa ďalší. Teraz však o čosi bližšie. Na tele sa mu strachom zježili chlpy. Pri ďalšom vzdychu sa mu do tváre oprel závan horúceho vzduchu. Po chrbte mu prebehli zimomriavky. Inštinktívne siahol do púzdra po zbraň.

V temnote pred ním sa roztvoril pár žiariacich červených očí. Ruka mu stuhla na pol ceste. Hrôza ním prenikla a zovrela srdce. Prestal vnímať okolie. Iba bežal. Utekal inštinktívne. Ani si neuvedomil, kedy sa dostal do osvetlených častí. Bežal najrýchlejšie ako vládal. Ničomu okolo nevenoval pozornosť. Nemyslel na nič iné, iba na to, ako čo najskôr ujsť preč. Vletel do veliacej miestnosti cez roztvárajúce sa dvere. So šialenstvom v očiach sa vrhol medzi kapitána a doktorku.

„Musíme okamžite preč...sú tu!!!“ kričal z plného hrdla ako zmyslov zbavený na Petru.

„Čo ste to...čo ste to urobil...kde ste zmizol!! Prečo ste ma tam zaviedol...videl ste ich?!!!“ Chrlil zo seba bez rozmyslu na kapitána. Chytil ho pod krk a začal ním lomcovať. Zlosť a hrôza mu sršala z neprítomných očí.

„Jimm, ukľudni sa...čo sa stalo...kto je tu? Veď kapitán bol celý čas so mnou!“ Jej slová mu prešli hlavou bez povšimnutia a tak jeho bláznovstvo rozhodne ukončila. Duchaplne mu vpichla ukľudňujúci roztok priamo do krku. Uvoľnené telo sa zosypalo na podlahu ako domček z karát. Ešte stále vystrašení ho spolu odniesli do veliteľskej izby.

***

Keď sa prebral, cítil sa dezorientovaný. Vytackal sa von a ťažkým krokom zamieril do Petrinej izby. Nikoho však nenašiel. Rovnako pochodil aj v ostatných miestnostiach. Všade bolo len zlovestné ticho. Ako do posledného, vošiel do veliteľstva. Malátne si sadol do kresla. Rozhľadel sa po okolí. Jeho pozornosť upútala blikajúca červená bodka na monitore.

Ako zistil, nahrával sa záznam z prestupnej chodby. Zastavil proces a pretočil na začiatok nahrávky. So zatajeným dychom sledoval, čo sa dialo, kým bol v limbu. Uprostred haly, pri mohutných vstupných dverách, kľačala tmavá silueta. Podľa obrysov to bol muž. Kolená mal vryté do vrstvy červeného prachu na podlahe. Tvár mal zaborenú do zovretých dlaní. Kľačal a nič nerobil.

Jimm zrýchlil záznam, no kapitán tam kľačal niekoľko hodín bez pohybu. Keď už chcel prepnúť na zábery z iných kamier, v zázname sa samé od seba roztvorili vstupné dvere. Dnu prenikli lúče svetla zvonku a zaliali celú miestnosť. Kapitán vstal a rázne vykročil von. Stratil sa z dohľadu kamery. Scéna ostala niekoľko minút bez zmeny. Po nejakom čase sa na obrazovke objavila Petra. Rýchlym krokom nasledovala kapitána. Na pol ceste sa prudko zastavila. Prešla pár krokov bližšie ku kamere. Až tak, že bolo zreteľne vidieť zvláštny úsmev na jej perách. Vedel, že ho venovala jemu. Letmým pohybom dlane mu zamávala a tiež sa stratila z obrazovky.

Zaboril si dlane do hustých vlasov a zhlboka vydýchol. Ako tam tak sedel, prenikla nim intenzívna bolesť. Vychádzala z jeho predlaktia. Až teraz, keď úplne precitol,

si uvedomil, že s ním niečo nie je v poriadku. Opatrne si vyhrnul rukáv. Pod ním bol skrvavený obväz. Pomalými pohybmi ho odvinul. Tam, kde mal predtým v ruke implantovaný čip, sa teraz nachádzala hlboká rezná rana. Zranená ruka sa mu ešte väčšmi roztriasla. Rýchlo si zobrazil obraz z kamery v ošetrovni. Dvere boli tak ako očakával, otvorené.

Rozhodol sa, že zistí, kde sú. Zapol monitorovací systém. Na centrálnom pulte sa v svetle poletujúcich fotónov zjavil hologram planéty. Roztrasene zadal pár príkazov a po chvíli sa už pozeral na dva blikajúce body smerujúce k neprebádanému juhu planéty.

Vstal a opatrne vošiel do prestupnej chodby. Stál tam a díval sa cez roztvorené dvere. Zrazu k nemu z útrob základne doletel zlovestne známy ryk. Zaryl sa mu do uší a jeho ozvena sa zdanlivo nekonečne opakovala. Premkol ho strach.

Rýchlo si obliekol kombinézu a opustil základňu. Vonku bol svedkom skazy, ktorú tam zanechala búrka. Po dlhej dobe sa mu hrejivé lúče opreli do tváre. V tom nepokoji, ktorý ho opantal, ani nevnímal, ako sa mu teplo miestneho slnka rozlialo po tele. Kráčal rýchlo. Nevšímal si poničené okolie a zamieril do hangáru. Ten ako-tak ustál vyčíňanie počasia. Chýbali tu dva antigravitačné skútre.

Naštartoval stroj, ktorý ostal funkčný, a zamieril smerom za zvyškom posádky. Zanechávajúc za sebou pás zvýreného prachu sa jeho skúter prekusával nekonečnou a nehostinnou krajinou bez života. Prechádzal dolinami medzi vysokými červenými vrchmi s mohutnými čiernymi štítmi. Nad jeho hlavou sa k horizontu tiahla jasná zelená obloha. Nikde ani náznak oblakov prachu, ktoré donedávna sužovali planétu. Vzduch sa jemne vlnil okolo jeho tváre a začesával mu vlasy dozadu. Čím dlhšie išiel, tým viac sa približoval k dvom bodom nehybne zaseknutým na displeji jeho navigačného systému. V priebehu cesty mal dosť času utriediť si v hlave myšlienky. No tie sa mu v predstavách menili na otázky. Na kopy zdanlivo neriešiteľných otázok bez odpovedí. Prehrával si v pamäti udalosti posledných dní a snažil sa nájsť vtom nejaký zmysel. Pri tom všetkom si ani neuvedomil ako rýchlo začal ubiehať čas okolo. Zanedlho sa mu v diaľke začali na horizonte vynárať obrysy odstavených strojov.

Zaparkoval vedľa nich. Oprášil si kombinézu a rozhliadol sa po prázdnom okolí. Nikde nikto. Všade, kam mu len zrak dovidel, rozprestierala sa iba bezútešná šírina. Rozhodol sa vykročiť rovno. Nasledoval páry stôp zanechané v prašnej pôde, zjazvenej prasklinami. Tie ho zaviedli až k okraji hlbokej prepadliny. Zastavil a zahľadel sa na priestranstvo pred sebou. Bola to rozľahlá a zrejme hlboká priepasť uprostred rovinatej krajiny. Na jej dno však nevidel. Pár metrov pod ním sa totiž rozkladala hustá biela hmla, ktorá mu znemožňovala uvidieť ho. Z jej objatia kde-tu vyrastali ostré skalné výčnelky. Ako hľadel dole, zbystril pozornosť. Kúsok pod ním, na skalnej rímse, len tesne nad vrchom oparu stála Petra.

„Petra!!!!“

„Áno?“

„Čo tam preboha robíš? Kde je kapitán?“

„No, tak to netuším kde je...išla som za ním. Keď som ho tu našla, tak stál tam,

kde teraz ty. Bolo to divné...len tak stál s rozpaženými rukami. Kým som k nemu stihla dôjsť, tak skočil dole...Ale nikde ho tu nevidím...“

„Preboha...“

„Niekde tu musí byť. Ale pozri, čo tu rastie!“ ukázala prstom pred seba. Zaostril svoj zrak. Na mieste, kde ukazovala, pár metrov pred ňou, sa pomedzi hmlu predierali tenké karmínovo červené výhony. Na vlas podobné tým, čo vyrastali z nebohého Schmieda na ošetrovni. Tieto však boli zakončené výraznými roztvorenými hrčami smerujúcimi k nebu.

„Vidím...ale mala by si sa vyšplhať naspäť sem hore, skočím po lano..počkaj!“

„Dobre, len vezmem vzorku z tej rastliny, čo rastie zo zeme a ideme...a ešte sa poobzerám po kapitánovi, keď som už tu dole...“

„Hej,hej stoj!!! Z akej zeme? “

„Ale Jim, veď len vezmem tu vzorku, nech ju porovnám s tými spórami z filtra...

tie z ošetrovne boli nepoužiteľné.“

„Zbláznila si sa? Veď nevieš aké je to hlboké...“

„Hlboké? Čo nevidíš? Veď už som predsa na dne...“ ukázala na biely opar. V očiach mala neprítomný pohľad. Z vaku vytiahla skalpel a nádobu a pohla sa smerom z rímsy.

„Petra, preboha stoj!“ zreval z plných pľúc. No ona ho odignorovala a vykročila do prázdna. Jej telo sa zrútilo dole a zmizlo v hmle. Tá sa za ňou uzavrela a jej silueta sa stratila v bielom opare. Jej zúfalý krik bol stále tichší, až sa po pár sekundách rozplynul v povetrí, a po Petre neostalo nič.

„Pane bože...pane bože...“ stál na okraji priepasti. Hrôza sa mu otlačila do tváre. Zmeravene hľadel do prázdna. V očiach sa mu zjavili slzy. Vietor akoby na tú chvíľu ustal a všade zavládlo zlovestné ticho. Slza mu pomaly stiekla po líci a zmizla niekde v prachu pri jeho nohách.

Ticho okolo náhle prerušil a do duše sa mu zahryzol známy ryk. Prudko sa otočil. Do tváre mu párom červených očí hľadelo zadychčané monštrum. Hrôzou sa mu zastavil dych. Vystrašene urobil krok vzad do prázdna. Predtým ako úplne stratil rovnováhu, uvidel ako sa mu vidina netvora pred jeho očami rozplynula v povetrí.