Bola bezoblačná noc. Pozrela sa hore a uvidela milióny a milióny hviezd. Drobné svetielka tak veľmi vzdialené a predsa také blízke. Na malú chvíľu takmer zabudla kde je a čo sa od nej očakáva. Teplý vánok jej pohladil tvár. Privrela oči, zhlboka sa nadýchla a vrátila sa naspäť do reality. Nocou sa začalo rozhliehať dunenie, ktoré viac cítila ako počula. V diaľke pred sebou zbadala žiaru. Protivník si na cestu svietil fakľami a rýchlo sa približoval.

Okolo nej nastal organizovaný chaos. Všetci bojovníci sa chystali do zbroje. Očami hľadala Mariusa, vedela, že mal stan neďaleko ich ošetrovateľského. Bála sa, že mu to nestihne povedať.

„Veronia.“

Podišiel k nej a silno ju objal.

„Prišiel si.“

„Neodišiel by som bez rozlúčky. Veď to vieš,“ nežne ju pobozkal.

„Marius, musím ti niečo povedať,“ vzhliadla k nemu, pozrela do modrých očí, ktoré silno kontrastovali s jeho čiernymi vlasmi.

„Nemáme veľa času. Armáda Gizarov je tu čo nevidieť.“

„Máme proti nim vôbec nejakú šancu?“ hlas sa jej trochu triasol.

Nič nepovedal, len sa usmial.

„Nechceš mi klamať. Preto mlčíš.“

Prikývol.

„Marius. Musíš sa mi vrátiť, rozumieš?“ povedala zrazu naliehavo. Slzy mala na krajíčku.

„Stalo sa niečo? Celá sa chveješ.“

„Ja... zistila som to len nedávno, ale nebola príležitosť povedať ti to.“

„Trochu ma desíš.“

„Nie, prepáč, to som nechcela. Ja len... bojím sa o našu budúcnosť. Pod srdcom nosím naše dieťa, Marius. Preto sa musíš vrátiť živý.“

Zmĺkol, kútiky úst sa mu roztiahli do širokého úsmevu. Nadšene ju pobozkal, no potom si uvedomil vážnosť situácie.

„Veronia, vieš, že ťa milujem. A urobím všetko pre to, aby som sa k vám vrátil,“ rukou jej pohladil bruško, ktoré zatiaľ nič neprezrádzalo.

Vtom sa ozvalo trúbenie.

„Je čas,“ rukou zovrel rukoväť meča a vyrazil.

Hľadela za ním a v zaslzených očiach sa jej odrážali plamene fakieľ. Vrátila sa do stanu, kde sedeli jej priateľky ošetrovateľky. V stane vládla napätá atmosféra.

Netrvalo dlho a všade sa začali ozývať bojové výkriky. Dievčatá si začali opakovať zaklínadlá a odvary, aby boli pripravené. Veronia sa nervózne prechádzala sem a tam. Pošúchala si dlane o seba, aby sa uistila, že to zvládne. Vyleteli pri tom malé iskričky. Bola jednou z najlepších, hojenie bola jej najväčšia moc. Spoliehala sa na to.

„Pomoc, máme raneného!“ ozvalo sa niekde spred stanu a vtom dnu vtrhli dvaja muži s nosidlami.

Veronia k nemu hneď pribehla, našťastie to nebol Marius. Rozohriala si dlane a postupne ich prikladala na rany. Potichu si odriekala zaklínadlo a rany sa čiastočne zaceľovali. Druhé dievča mu potom na ne prikladalo bylinkové obväzy. Za krátky čas by mohol byť na nohách.

***

Po chvíli Veronia v každom ranenom či mŕtvom videla svoju lásku. Strach o neho a čakanie, kedy sa to celé skončí ju ničili. Vybehla von nadýchnuť sa vzduchu, no s hrôzou zistila, že nepriateľ sa dostal až do ich tábora. Prvé slnečné lúče osvetľovali bojovú scénu.

Utekala zalarmovať dievčatá, keď ju predbehol niekto na koni a podpálil stan vedľa. Je neskoro. Gizarskí vojaci boli vo veľkej prevahe. Erefralská armáda čoskoro padne. Už ich nič nezachráni pred tou nespravodlivosťou. Odkedy na trón Gizaru zasadol Kráľ Drusus, krajinou sa šírili zvesti o jeho krutosti a chamtivosti. Roky trénoval svoju armádu a potom vyrazil. Začal si podmaňovať priľahlé dediny a mestá, rozširoval svoju ríšu. Keď sa dostal až k Erefralu, tajne dúfala, že ich nechá na pokoji. Za ten čas už stihol napáchať toľko zla. Vyjednávanie však nezabralo, pravdepodobne ho to ešte viac rozhnevalo. Mnoho nižších panovníkov sa k nemu rozhodlo pridať zo strachu. Ľudia v Erefrale však verili na dobro, možno práve preto ich bohovia obdarovali mágiou.

Tá však predstavovala to, čo Kráľ Drusus nemal.

Chcel ju. Chcel všetkých, čo boli obdarení. No aj napriek tomu sa neštítil väčšinu z nich pozabíjať. Alebo zistil, že legionári čarovať nevedeli? S mocou hojenia by bola jeho armáda neporaziteľná.

Jediné, čo mohla spraviť, bolo, že schmatla prilbu prvého mŕtveho muža z Gizaru, čo ležal na zemi a nasadila si ju na hlavu. Medzitým videla, ako dievčatá z ich stanu odviedli. Jej sa podarilo odplaziť za horiaci stan a nasadiť si aj hornú časť brnenia. V ruke zovrela meč. Nedovolí, aby sa k nej dostali. Marius je pravdepodobne mŕtvy. Bude sa musieť o dieťa postarať sama. Stačilo by, keby sa jej podarilo dostať do lesov. Tam už bude v bezpečí.

Vyrazila, srdce jej prudko bilo, keď sa uhýbala bojujúcim mužom. Veľakrát spadla, no vždy znova vstala a bežala čo jej sily stačili.

Už bola takmer pri stromoch, keď si jeden z bojujúcich všimol, že má na sebe šaty.

„Hej ty!“

Otočila sa. Zvuk hlasu jej bol známy.

Bežal k nej Marius, prilbu nemal, vlasy mal zalepené od krvi a v očiach sa mu zračila chladnokrvnosť.

„Marius! To som ja!“ kričala cez prilbu, meč odhodila a snažila sa ju zložiť dole.

Zdalo sa, že ju nepočul. Už bol pri nej, schmatol ju za ruku a meč jej priložil ku krku.

„Marius!“

Až vtedy ju spoznal, spoznal jej oči.

„Veronia! Si v poriadku?“

„Áno, ale pozor!“

Marius sa nestihol otočiť, nepriateľ mu mečom odsekol pravú ruku. Veronia v zdesení cúvla a potkla sa o meč, ktorý predtým zahodila. Gizarský vojak sa tentoraz zahnal za ňou. Hmatala v tráve a v poslednej chvíli sa jej podarilo uchopiť rukoväť. Vrazila mu ho do krku, ostriekala ju teplá krv. No vtom pocítila bolesť. Pozrela dole a videla veľkú ranu na spodnej časti brucha. Valila sa jej odtiaľ krv. Bola stále v šoku, no pomaly začala strácať vedomie. Pozrela na Mariusa, ktorý sa za ňou náhlil a potom ju obklopila tma.

***

„Veronia.“

Otvorila oči. Cítila sa o niečo lepšie. Vtom si spomenula, čo sa stalo a zdesene sa pozrela na obviazané brucho. Nad ňou stál Marius, no usmieval sa.

„Zdá sa, že maličká bude po mame.“