Jana Plauchová, ktorá prispieva aj na scifi.sk pod nickom Adhara, nie je pre našich čitateľov neznáma autorka. Jej debutový román Nula kelvinov s podtitulom Ja neexistujem, ty neexistuješ vzbudil vo fandome veľký ohlas a živo (niekedy až príliš živo :-) ) bol diskutovaný aj na našej stránke. Kniha Večnosť omylov je autorkiným v poradí druhým knižným titulom a dôkazom, že publikácia jej debutu nebola iba náhoda. Autorka sa tak právom radí medzi plnohodnotných autorov na českej a slovenskej fantastickej scéne.

Mňa osobne autorkin debut obišiel, ale aj pri zbežnom pohľade sa dá povedať, že spolupráca s vydavateľstvom Artis Omnis Jane Plauchovej prospela. Večnosť omylov je kvalitne pôsobiaca kniha s pevnou väzbou a dobrou obálkou, ktorá je dizajnovo čistá a pritom dostatočne zaujímavá. Po dizajnovej stránke Večnosti omylov naozaj nemožno nič vytknúť a je vidieť, že vydavateľ si na knižke dal záležať.

Dej románu sa odohráva v prostredí vesmírneho výskumu a ako vraví popis na zadnej strane knihy, ide o napínavý sci-fi thrilller, ktorý čitateľa vtiahne do vzrušujúcej atmosféry medziplanetárnych letov. Príbeh sleduje postavu Dereka Watsona, bývalého astronauta a člena výboru na menovanie posádok raketoplánov, ktorého život sa zmení po havárii raketoplánu Discovery. Haváriu nikto z posádky neprežije a Watson, pre ktorého boli všetci členovia posádky priateľmi, sa stáva priam posadnutý objasnením katastrofy. Keď sa mu záhadnú haváriu nedarí objasniť, prepadá depresii a zúfalstvu, z ktorých ho však vytrhne stretnutie so záhadnými Rusmi. Tí mu predložia dôkazy o neuveriteľnej hypotéze a zároveň naznačia, že s posádkou raketoplánu by sa ešte mohol stretnúť. Watson je tak postavený pred najťažšie rozhodnutie života a bude záležať iba na ňom, ako ďaleko zájde pri hľadaní pravdy. Toľko parafrázovaný oficiálny text vydavateľa.

Funguje však Večnosť omylov ako román?

V zásade áno. Hoci to nie je úplne najlepšie napísaná kniha pod Slnkom a pre plné ponorenie sa do nej je potrebné prekonať zbytočne dlhú a neuveriteľne nudnú úvodnú pasáž (prvý kontakt s Rusmi, po ktorom sa konečne začnú diať veci, sa odohrá až na 90. strane!), okolo stredu a tesne pred koncom je naozaj pútavá a vtiahne čitateľa do deja. Atmosféra v Rusku hustne a americký bývalý astronaut sa postupne dostáva na stopu naozaj veľkých udalostí. Stred knihy je taký dobrý, že čitateľ pri čítaní stráca pojem o čase, tak hlboko ho dokáže upútať stále viac a viac sa zamotávajúci dej. Je večná škoda, že dej sa zamotáva v podstate až do konca románu. Po určitej dobe už „namlsaný“ čitateľ čaká rozuzlenie a grandiózny záver takmer s každou stránkou, ale stále sa mu dostáva iba ďalších a ďalších teórií (niektoré z nich sú navyše naozaj neuveriteľné konšpirácie). Kniha tak napokon opäť prestane baviť a záverečných pár desiatok strán som už „dorazil“ iba z povinnosti.

Bez toho, aby som sa uchýlil k spoilerom, môžem povedať, že samotný záver, v ktorom sa pohľad z ľudských postáv presunie na technické vnímanie umelej sondy, je vlastne určujúcim prvkom k pochopeniu negatív celej knihy. Ľudské postavy sú nedôležité, vzájomne zameniteľné, nedostatočne vykreslené a slabo charakterizované. Všetky odlišnosti sú vlastne riešené iba predstavením mena postavy, resp. jej funkčného zaradenia, namiesto opisu nejakého jej vnútorného sveta či aspoň charakteristickej črty, ktorá by z postavy urobila zapamätateľnú bytosť. Autorke je treba pripísať plusový bod za neuveriteľné množstvo mien, ktoré nepôsobia smiešne ani umelo. Každá postava má svoje miesto v deji a ani v takej záplave charakterov sa autorka nestratila. Bohužiaľ, to sa nedá povedať o čitateľovi. Iste, po čase si na mená zvykne, ale stále nové a nové postavy (a nové a nové teórie) stanovujú požiadavku na veľmi sústredené čítanie.

Dialógy sú z blízkeho uhla pohľadu napísané výborne – postavy do konverzácií prichádzajú so svojím vlastným objemom informácií a rozhovory slúžia na ich výmenu, posúvanie deja a na konfrontáciu rôznych uhlov pohľadu. V širšom meradle však do očí udrie fakt, že všetky postavy sa vyjadrujú rovnako – vecne, chladne, odťažito, profesionálne. A úplne rovnako je opisované aj ich citové prežívanie. Týmto neduhom trpí celý román. Autorka opismi naozaj nešetrí a niekedy posúva čitateľovi informácie o vyslovených zbytočnostiach. Každý opis je však rovnaký, bez rozdielu dôrazu. Od technických parametrov, okolitého prostredia, cez gestá postáv až po priam „božský“ pohľad autorky do prežívania ich citov (ktoré sú navyše často spoilermi budúcich čiastkových point). Prehnaná opisnosť tak pôsobí umelo, všetko sa deje akoby cez sklo laboratória. Atmosféra neistoty a zvedavosti, ktorú autorka tak dobre vystihla v strede románu, je zrazu narušená, po čase by bolo treba do sterilného vákua vniesť viac „človečiny“, špiny, ktorá by bola zaujímavá, predstaviteľná a realistická. Bohužiaľ, túto úlohu nezvládajú ani motivácie záporných či kladných postáv, ani ojedinelé a krátke pokusy o zmenu prežívania niektorej z nich. (Ojedinelé preto, lebo aj pre mňa najzapamätateľnejšia postava celej knihy, veselý astronaut Spender, sa už po chvíli mení na rovnakú plocho vykreslenú a zlomenú citovú trosku, ako väčšina postáv naokolo. Aj on sa vzápätí stane v podstate depresívnym robotom, ktorý iba vďaka silnej profesionalite a pocitu zodpovednosti so všetkým nešmarí a neodíde niekam preč.)

Silnou stránkou a skutočnými postavami príbehu tak napokon nie sú ľudia. Tí sú iba nutné zlo, ktoré autorke slúži na posúvanie informácií, deja a vykreslenie ich práce v prospech hlavných postáv, ktorými sú technika a mysteriózne fyzikálne zákony. Ak sa na Večnosť omylov pozeráme takto, potom je to výborne napísané dielo. Technické detaily sú prepracované a dej vďaka nim plynie pomerne ľahko. A hoci niektoré drobnosti občas logicky zaškrípu, nemajú na ľahkosť čítania vážnejší dopad. Rovnako tak fyzikálne javy – z času na čas sa v nich objaví drobná nekonzistentnosť, ale dá sa pripísať tomu, ako málo o nich ľudstvo vie a že niektoré teórie o ich fungovaní sú jednoducho omylmi. Autorka sa s čitateľom tak trošku hrá na mačku a myš – v podstate až do konca knihy čitateľ nevie, na čom presne je, ktoré tvrdenie ktorej postavy bolo pravdivé a ktoré iba výstrelom do tmy. Škoda, že mnohé nejasnosti zostanú nevysvetlené. Možno to však bol zámer a snaha, aby čitateľ o knižke rozmýšľal aj po jej prečítaní. Som si istý, že u čitateľa so záujmom o nové fyzikálne teórie bude táto snaha korunovaná úspechom. Pre mňa, zameraného skôr na prežívanie postáv a psychologizáciu, bola väčšina fyziky v knižke technoblábol, ktorému som nerozumel, a nejako extra mi to ani nechýbalo. Navyše, mysteriózny nádych, ktorý sa v knihe objavuje ako pomerne podstatný dejový prvok, na mňa pôsobil zbytočne a rušivo. Pretechnizovaný román sa náhle v časti zmenil na akúsi mystery, bez ktorej by fungoval omnoho lepšie, pretože bola v príliš priamom rozpore s vedeckosťou a analytickosťou ostatného rozprávania. Aj to je dôvod, prečo by som po prečítaní túto knihu neoznačil za sci-fi thriller. Ak bude čitateľ od tohto románu očakávať nové vynálezy a prevratné technológie alebo vykreslenie zásadne odlišnej spoločnosti budúcnosti, zostane sklamaný. Román nič také neponúka, ide skôr o príbeh z jemne zmenenej alternatívnej reality, než o klasické sci-fi. Prívrženci thrilleru tiež nebudú spokojní. Iste, román má mnohé jeho črty: je tam záhada, konšpirácia, ohrozenie života, odhaľovanie pravdy a pátranie na vlastnú päsť v kulisách utajeného projektu. Ale nič z toho nevyvoláva v čitateľovi zimomriavky. Jediný moment počas čítania knihy, v ktorom som cítil znepokojenie, bol spojený so spomínaným mystery prvkom, nie s prvkami klasického thrilleru.

Ak to zhrniem, tak román Večnosť omylov trošku klame telom (obálkou). Navnadí čitateľa na sci-fi thriller, ale ponúkne mu technický opis mysterióznych udalostí v paralelnej realite. Napriek tomu kniha funguje dobre a viem si predstaviť, že si nájde svojho čitateľa. Najlepšie takého, ktorý má záujem o záhady, vesmírne lode, raketoplány a sondy, to všetko zmiešané s riadnou dávkou fantasticky poňatej fyziky. Taký čitateľ autorke odpustí aj niekoľko Čechovových pušiek, z ktorých sa nevystrelilo (napr. úplne všetko, týkajúce sa Watsonovej bývalej manželky či spomínanej ženy jedného z mŕtvych astronautov), aj nedostatočnú charakterizáciu postáv. Jedno je Večnosti omylov však nutné uznať: Fakt, že táto kniha dokáže aspoň čiastočne vtiahnuť aj čitateľa, ktorému asi nebola primárne určená, je dôkazom jej kvalít. Autorka sa určite nemá za čo hanbiť a bude nepochybne zaujímavé sledovať jej ďalší vývoj. Myslím si totiž, že má potenciál napísať román, ktorý skutočne rozčerí hladinu česko-slovenského fandomu.