Okenice na dome Marie-Claude sú tak nepriesvitné, že sa zobúdzate do úplnej tmy. Vonku už šramotia prvé ranné vtáčatá – a tým myslím na Freda, ktorý dnes začína svoju autogramovú hodinku o 10:00. Ostatní by mohli spať ďalej, ale naši jetlagovaní priatelia z USA už buntošia o 7:30 spolu s ním. Vstávam, rozospatý sa presúvam k stolu, kde na mňa popri rozhovoroch o prerode spoločnosti DC z ustráchanej divízie Warner Bros. na finančne prosperujúcu firmu čakajú typické francúzske raňajky: veľká šálka čaju alebo kávy a sladké toasty. Situáciu zachraňuje Tim, ktorý sa podujme uvariť nám praženicu.

Angouleme nás dnes víta výdatným dažďom, nepríjemným chladom a zatiahnutou oblohou, a tak premočený prichádzam do miestnosti pre tlač, aby som tu dopísal môj blog zo včerajška a nahral nejaké obrázky na scifi.sk. Spoločnosť mi k tomu robí koňak s limonádou, ktorý dostávam zadarmo. Niekoľkokrát. Pozerám zároveň na program: o 15:30 otvorenie čínskeho pavilónu veľvyslancom Taiwanu, predtým niekoľko prezentácií s francúzskymi vydavateľmi – nakoniec sa rozhodnem začať pomaly prehliadkou festivalu a návštevou mojich známych Talianok z vlaku.

Komiksový festival sa v prvý deň pomaly preberá k životu. Šiator s alternatívnou a európskou produkciou (tej francúzskej sú venované ďalšie dva veľké stany mimo na inom námestí v meste) sa pomaly plní, ľudia prechádzajú okolo, debatujú s malými a nezávislými vydavateľmi, ktorí tu ponúkajú a prezentujú svoju tvorbu. Najväčší priestor má v tomto stane Belgicko, ktoré obsadilo so svojou tvorbou skoro celé jedno krídlo. Nasleduje škandinávsky komiks – silní sú tu najmä Fíni a Švédi.

Ako som im sľúbil vo vlaku, pristavujem sa pri skupine mladých nezávislých talianskych autoriek a ilustrátoriek. „Na stánku sme dve skupiny. Táto časť,“ ukazuje Lucia na polovicu stolu, „sú veci, ktoré patria ku skupine Teiera, tie ostatné patria môjmu vydavateľstvu, Amenita. Amenita vznikla pred štyrmi rokmi, keď som ako majiteľka obchodu s komiksami chcela osláviť jubileum môjho kníhkupectva a vymyslela som projekt s komiksovou antológiou. Odvtedy ho produkujem každý rok,“ hovorí Lucia a ukazuje mi štyri farebné zošity. „Nejde o peniaze. Je to projekt, ktorý vyrástol zo záľuby o komiksy a je to niečo na prezentáciu môjho obchodu. S babami sa navzájom poznáme a všetky máme radi autorské vydávanie, takže sa v ňom angažujeme.“

Ako teda vnímajú celkovú situáciu talianskeho komiksu, pýtam sa.

Otázka vyvolá úsmevy na tvárach, vzrušené reakcie a zalamovanie rukami.

„Celé je to jeden veľký zmätok,“ komentuje situáciu Giorgia zo skupiny Teiera. „Máme u nás veľa talentovaných ľudí, ktorých práce sú vysoko kvalitné, no problém je v editorskej a vydavateľskej praxi vydavateľstiev, ktoré sa zamerané na stálice. Nechcú niesť riziko, ktoré sa spája s novými menami a tak sú naši ilustrátori nútení ísť so svojou prácou za hranice, hľadať si uplatnenie a vydavateľov tam. Celý systém je pokazený,“ dodáva smutne.

„Autorské vydávanie je vhodnou alternatívou, no nie je udržateľné. Ak nemáte projekty, na ktorých môžete robiť a niektoré trvajú až príliš dlho, tak si na seba nezarobíte,“ dodáva Lucia. „Je to prežívanie od projektu k projektu. Je to frustrujúce. Predpokladám, že o desať rokov už nikto nebude publikovať mladých, nových autorov, ale títo budú nútení najprv publikovať vlastné veci sami a následne ich aj tak bude vydavateľ nútiť pracovať skoro zadarmo, ak ich nikto nepozná. Dajú vám 500, možno 1000 eur za knihu, na ktorej budete pracovať možno rok. Môžu to urobiť, pretože vedia, že majú túto moc. Je to hrozné.“

Dievčatá chcem prinútiť prejsť na svetlejšie myšlienky, tak sa pýtam na ich angažmán v skupine Teiera. „Teiera (v preklade Čajník) je skupina nás troch,“ ukazuje Giulia na ďalšie dve mladé ilustrátorky, Cristinu a Sarah. „Nie sme si vzájomná konkurencia, v jednotlivých projektoch sa navzájom podporujeme.“

Na stole vidím ich asi najznámejší produkt – Pick-A-Land, knižku pre deti, pýtam sa na proces jej vzniku.

„Bol to náš prvý a aj prvý taliansky komiksový crowdfundingový projekt. Chceli sme urobiť spoločnú knihu pre deti, keďže všetky tri aj pracujeme najmä na ilustráciách pre detské knižky. Zároveň sme ju chceli mať vo farbe a formáte, ktorý je pre deti prístupný,“ predstavuje knihu, ktorá na jednotlivých stranách obsahuje maľby typického oblečenia národov celej zemegule a zároveň je skladačkou a hračkou pre deti, ktoré môžu tieto medzi sebou kombinovať. „Je tam málo písmen, deti spoznávajú a učia sa takto niečo o daných kultúrach. Keďže projekt bol úspešnejší, ako sme dúfali, vyrobili sme ku knihe aj mapu sveta, na ktorej sú všetky tieto obrázky znázornené.“

„Tlač nás stála cez 3000 eur, no vďaka tomu, že nás podporilo 275 ľudí, boli sme veľmi úspešné a z nákladu 500 kusov sme hneď predali predali cez 300.“

A najnovší projekt od Teiery?

„Posledný rok sa venujeme vlastným projektom, ktoré sme trochu zanedbávali. Posledný spoločný projekt Limbos vznikol pre festival Medzinárodný festival BilBolBul v Fumette v spolupráci s americkým umelcom Romanom Muradovom. Jednalo sa o 7-dňový projekt, ktorého produkciu návštevníci festivalu mohli zažiť na vlastnej koži, keď prišli do knižnice, v ktorej sme ho vytvárali. Je to komiksová kniha v podobe poskladaného obrovského plagátu. Vznikla počas siedmych dní, kedy sme ju vytvorili, nakreslili, pripravili k tlači a nakoniec vytlačili priamo na mieste. Ak budeme robiť tento rok ďalší projekt, bude to asi niečo podobné – komiksová tvorba spojená s performance.“

Dievčatám prajem všetko najlepšie a Pick-A-Land kupujem mojej štvorročnej neteri, ktorá bude mať onedlho meniny, ako darček.

Keďže som chcel vedieť, ako sa veci majú inde, navštívil som aj severanov so stánkom o niekoľko krokov ďalej. Fínsky inštitút pre komiksovú tvorbu (Finnish International Literature Exchange - FILI)je už niekoľko rokov stálou organizáciou, ktorá zabezpečuje kontakty a propagáciu fínskej komiksovej tvorby,jej preklad a export. Zároveň je miesto zaoberajúce sa históriu fínskeho komiksu a sponzoruje aj jeho výskum.

„Komiks má vo Fínsku veľmi dlhú tradíciu,“ hovorí Mika Lietzén, vydavateľ a zároveň aj komiksový autor. „Väčšina komiksov je u nás produkovaná nezávislými vydavateľmi alebo sú to autori sami, ktorí si vydávajú svoje veci. Napriek tomu je situácia u nás dobrá, veľa vecí sa prekladá. Autori tvoria svoje veci s ohľadom na to, že by ich radi predali mimo hraníc, preto napr. k jednotlivým bublinám pridávajú preklad do angličtiny ako poznámku na spodku každej stránky v komikse. Fínština je veľmi čudný jazyk,“ smeje sa, „takže preklad je viac ako potrebný.“

Moja ďalšia otázka smeruje k významným počinom vo fínskom komikse.

„Medzi velikánov uričte patrí Tommi Musturi alebo Matti Hagelberg, ale v poslednom čase začínajú vychádzať veľké celofarebné komiksy, ktoré prerážajú aj do zahraničia. Medzi tieto patria napríklad Perkeros od JP Ahonena alebo Neviditeľné ruky od Villea Tietäväinena, ktoré tu máme aj vo francúzskych prekladoch. Je to niečo nové, čo veľmi silno začína aj komerčne ovplyvňovať fínsky komiks.“

„Čo hľadáš ty ako autor a tiež vydavateľ v komiksoch,“ pýtam sa Miku.

„Nezaujíma až tak umelecký zážitok alebo humor. Mám rád dlhé dramatické rozprávanie, preto mám aj rád práve spomínané nové knihy. Sú to veľké rozprávania, na spôsob komiksového románu, teda graphic novel.“

Zatiaľ, čo rozprávame, pristaví sa pri nás ďalší z Fínov...

„A tu prichádza ďalší fínsky autor, Petteri Tikkanen. Robil napríklad banner, ktorý je tu za nami, čo je pozvánka na fínsky Medzinárodný festival komiksu, ktorý je stále v auguste. Je to najväčší škandinávsky festival a Petteri bude jeden z jeho hlavných hostí,“ dodáva zástupkyňa FILI.

„Veľa vecí vychádza iba vo fínštine, takže je ťažké ku nim sa dostať, preto sme radi, že existuje Fínsky inštitút pre komiksovú literatúru, prostredníctvom ktorého tu môžeme byť,“ dodáva Mika.

S Fínmi sa následne lúčim, na ďalší deň si plánujem Švédov, keďže veliteľ ich stánku a autor knihy o histórii švédskeho komiksu práve nie je na mieste činu.

Večer potom stihnem ešte skontrolovať moje maily.

Tlačové oddelenie festivalu mi posiela informáciu, že Veľkú cenu festivalu vyhráva Kacuhiro Otomo, nám známy asi najviac ako autor legendárneho komiksu a filmu Akira. Trochu sa tomu čudujem, pretože od roku 2011, kedy mu vyšla Sultánova garda, nemal iné publikácie. Tipujem teda – keďže festival poskytuje len výlučne informácie vo francúzštine (veď ako inak, samozrejme, sme predsa vo Francúzsku) – že sa jedná o cenu za celoživotné dielo.

Zároveň mi prichádza informácia, že Špeciálnu cenu festivalu tento rok porota udelila karikaturistickému časopisu Charlie Hebdo a nadviazala tým na diskusiu v medzinárodných médiách o sile a nutnosti práva na slobodu prejavu vo svete. Udalosti vo Francúzsku majú ale svoju odozvu najmä na festivale – mesto je plné policajtov, na festival sa dostanete len po kontrole batožiny a cez ručný sken kovov. Je to síce rudimentárna kontrola a spĺňa len základnú úlohu.

Pri odchode z festivalu nám na cestu svieti veža mestskej radnice. Vidíme sa zajtra, na festivale!