Po zborníkoch Farby strachu a Čas hrdinov prichádza vydavateľstvo Artis Omnis s antológiou Dotyky budúcnosti, čím uzatvára prehľad toho najlepšieho zo slovenskej fantastiky. Aká je táto antológia a ako to teda je so slovenskou fantastikou všeobecne? Odpovede na tieto otázky sa dozviete v tejto recenzii.
Poviedková zbierka je na recenzovanie pomerne náročný formát. Dá sa k nej pristúpiť štýlom „zbierka obsahuje toľko a toľko poviedok od týchto autorov a dáva prehľad o takom a takom type poviedok“, ale pre mňa boli takéto recenzie vždy akési nedostatočné. Preto sa vždy najprv zaoberám jednotlivými poviedkami a zbierku ako takú hodnotím až nakoniec. Tentokrát sa však téma zbierky zaoberá tiež slovenskou fantastikou ako takou, a to do takej miery, až aj mňa samého prekvapilo, ako sa to na záver celé vykryštalizovalo.
Poďme teda na to:
1.) Jozef Žarnay – Hodina angličtiny
Prvú z troch poviedok autorov akejsi „staršej generácie“ je pre mňa veľmi ťažké hodnotiť. Nepoznám Jozefa Žarnaya, nikdy som od neho nič nečítal, nepoznám jeho prínos pre fantastiku, neviem, kedy táto konkrétna poviedka vznikla a neviem, čo nasledovalo po nej.
Z dnešného pohľadu je poviedka niečím 1000-krát prekonaným. Guľový blesk, dodnes poriadne nevysvetlený fenomén, sa tu mieša s prostredím dobovej (komunistickej) školy, ale z celého tohto spojenia nič nevyplýva. Ide o nápad, sled scén bez riadneho deja, napísaný typickým jazykom reprezentujúcim dobu. Dielo je toporné, a to nielen rečou a opismi, ale aj základnou premisou. Ako by asi bežný súdruh riaditeľ na bežnej škole zvládol krízovú situáciu, o ktorej nič nevie? To je otázka, na ktorú sa však nedozvieme odpoveď, keďže situácia pominie úplne bez jeho pričinenia.
Dielo sa tvári, že postavy sú uveriteľné a realistické, ale nijaký z potenciálov poviedky nie je dotiahnutý do konca. Byrokracia doby, naznačená vo výkazoch inšpektorovi a telefonáte z elektrárne, načrtnuté dejové línie či vykreslenie postáv – to všetko zostáva nevyužité. Výsledkom je tak pomerne rozpačité dielo, ktoré možno mohlo zaujať niekedy dávno, najmä vďaka fascinácii guľovým bleskom a paralelnými svetmi, ale dnes už bohužiaľ zaujať nedokáže.
2.) Jozef Tallo – Umelec života
Tento text sa vzpiera môjmu chápaniu. Ak je vážny, tak podľa mňa nedáva zmysel. Ak ide o vtip, tak zlyháva, lebo sa mi nezdá vôbec vtipný. Dielo má prvky absurdity, ale bez hlbšieho odkazu, ktorý by sa dal za absurditou odhaliť. Rovnako ako u Žarnaya, keďže Tallovu tvorbu nepoznám, môžem hodnotiť iba z dnešného pohľadu. A vychádza mi z toho, že je to pomerne „WTF“ dielo bez zámeru. Uznávam, že to môže byť moja chyba, možno nepoznám kontext a neviem dielo správne zaradiť. Môže vyvstať otázka, či dielo potrebuje kontext, či si čitateľ svoje dielo netvorí (neinterpretuje) v podstate sám, ale odpoveď na túto otázku s radosťou prenechám akademikom.
Osobne si myslím, že táto poviedka je zlá. Tvári sa hlboko, ale autor tým podľa mňa iba zastiera, že sa mu nechcelo napísať niečo dobré a že to radšej celé nechá na čitateľa. Nuž, ja ako čitateľ radšej príbehy čítam, než tvorím. Nedopovedaný príbeh považujem za lenivosť autora. Veď ak by som si chcel domýšľať príbeh, tak si ho radšej napíšem sám a po mojom, nie?
3.) Ondrej Krug – Strom
Počas čítania tejto poviedky mi napadlo, že konečne čítam niečo dobré. Nadčasové, s jazykom neobmedzeným obdobím, v ktorom dielo vzniklo. Škoda, že poviedka opäť skĺzla do neurčitosti a otvorila možnosti, ktoré dnes už, bohužiaľ, nikoho nezaujímajú. Zdá sa mi zjavné, že nápadom, ktorý stál za napísaním tejto poviedky, bola podobnosť letokruhov s drážkami na vinylovej platni, skombinovaná s priam holistickým poňatím vplyvu hmoty (a ducha) na inú hmotu.
Tento nápad nie je zlý, je však spracovaný príliš povrchne a „ukecane“ zároveň. Napriek tomu, že z „retro“ poviedok ide o tú najlepšiu, zostal vo mne pocit nedotiahnutosti až rozpačitosti.
4.) Alexandra Pavelková – Súkromná záležitosť
Striedanie časov je zlo, pokiaľ nemá význam, pokiaľ ho nevyužíva majster, ktorý vie, ktoré pravidlo porušuje. Ak sa tak stane, je to cítiť, je to priam ako dotyk génia. Alexandra Pavelková týmto bohužiaľ nedisponuje. Jej striedanie časov je chybou... Napriek tomu má táto poviedka atmosféru, skoro do poslednej strany som čakal, čo sa stane, ako sa vysvetlí bábika, jej schopnosti a fakt, že vždy vie, ako na vec. Ale nedočkal som sa.
Jozef je mínusová postava. Zavadzia. Obťažuje. Nikam dej neposúva. A Johanka to všetko robí kvôli nemu? Nuž, nie. Robí to kvôli tatkovi, ktorý je, hoci by mal byť hlavný zloduch, najplytkejšia postava v poviedke. Hovorí sa, že dielo je iba také dobré, aký dobrý je hlavný záporák. A to je vlastne kľúčom k pochopeniu zlyhania tejto poviedky. Hlavný záporák je iba nedomyslená bublina a čitateľ sa o ňom nedozvie nič. Rovnaká je aj poviedka, ku komunikácii medzi autorom a čitateľom nedôjde a bublina deja spľasne, akoby nikdy ani nebola.
5.) Jozef Girovský – Smetisko
Zatiaľ najlepšia poviedka. Má síce nádych staromódnosti či starosvetskosti, ale aj ten vlastne iba dokresľuje jej atmosféru, ktorou priam preteká. Pri bližšom pohľade by sa dali nájsť isté logické nedostatky (napr. bezúdržbovosť kombajnov), takýto detailný pohľad však kazí čitateľský zážitok.
Girovského svet je plastický, uveriteľný a možno aj vďaka použitému jazyku akýsi dôverne známy. S jeho hrdinom sa dá stotožniť a je možné držať mu palce. Výsledkom je skvelé a prepracované dielo, ktoré zaujme a iba občas zaškrípe drobnou logickou či jazykovou chybičkou. Napriek tomuto škripotu je však radosť túto poviedku čítať a nechať sa ňou vtiahnuť.
6.) Štefan Huslica – Tri farby
Ako prvú poznámku pri čítaní som si napísal toto: Slovo „strach“ nevyvoláva emóciu strachu.
Táto poviedka je slabá. Mečiarizmom šmrncnutý konflikt Slovenska s Maďarskom je plochejší, než zamrznuté jazero a pseudo provokatívna homosexuálna linka nestačí. Nič sa nedeje. Nikto, vrátane hlavnej postavy, nie je dôležitý. Je to strata času. V období mečiarovskej izolácie Slovenska mohla byť istý čas aktuálna téma poviedky, ale aj vtedy by som sa čudoval, ak by niekoho zaujalo jej spracovanie. Zdá sa mi, akoby medailónik autora vôbec nekorešpondoval s úrovňou tejto poviedky. Keďže však Huslicovu tvorbu nepoznám, neviem posúdiť, nakoľko je to chyba poviedky a nakoľko medailónik zveličuje...
7.) Juraj Toman – Zasaď strom, predaj dom
Vynikajúca poviedka. Pôvodne som mal napísanú poznámku, že jej druhá veta nedáva zmysel, ale po prečítaní poviedky je jasné, že druhá veta je vlastne majstrovsky napísaná, rovnako ako celé dielo. Trošku by ma zaujímalo, odkiaľ mal Christopher čaj, a vôbec celé pozadie, ktoré viedlo k úvodu deja, ale to je iba moja zvedavosť, na kvalite diela to nič nemení. Zatiaľ najlepšia poviedka v zbierke.
8.) Marek Eliáš – Tamagoči
Príjemné dielo. Podľa názvu a použitia tamagoči na začiatku poviedky som čakal nejaký zvrat – a ten prišiel. Potešilo ma to, je to dobre napísané, dobre sa to číta a má to úroveň a realistickosť, ktorú si udrží od začiatku až do konca. Výborná poviedka.
9.) Michal Hvorecký – Mrakodrap
Idea gigantického vežiaku tu už bola x-krát, preto hovoriť o originalite tohto námetu je asi zbytočné. Prostredie v tejto poviedke však nehrá rolu, ide o slum, ktorý môže vyzerať akokoľvek a posolstvom príbehu je niečo iné – tragédia jednotlivca, ktorý je napokon viac súčasťou svojho prostredia, než si je sám ochotný priznať. Škoda, že toto dielo nefunguje. Na mňa ako čitateľa sa nič neprenieslo, nemám dôvod stotožňovať sa s „mravcom“ v gigantickom „mravenisku“, najmä, ak je vlastne úplne rovnaký, ako každý iný „mravec“. Chápem tú beznádej, chápem to posolstvo, ale je mi to celé úprimne jedno.
Svet poviedky je plastický a uveriteľný, ale tá beznádej a tragédia, ktoré sú hlavným posolstvom poviedky, vyznieva mľandravo a nezaujímavo. V každom druhom byte tohto sveta sa totiž pravdepodobne dejú omnoho horšie veci, než sa stanú v tejto poviedke a vplyv týchto udalostí na ich aktérov je pravdepodobne omnoho väčší, než je vplyv dejom zvýraznenej tragédie na hlavnú postavu. Poviedka tak nezlyháva v prvom pláne, ale v tom druhom, v jej posolstve. Škoda, že druhý plán je pre ňu omnoho dôležitejší...
10.) Anton Štiffel – Smietka si a v popol sa obrátiš
Veľmi zlé. Nelogické až strach, s technobabble v štýle „zvláštna hmota s negatívnou hustotou energie“, zápletkou bez zmyslu, nedomyslené, nedotiahnuté a aj zle napísané (napr. vety typu: „O túto zodpovednosť nikoho neprosil.“). Úplne zbytočné dielo a totálna strata času.
Neviem na ňom nájsť nič pozitívne, je to pre mňa iba nuda, nuda, šeď, šeď... a chyby. Zlé.
11.) Zuska Stožická – Črepiny z oblohy
Poviedky Zusky Stožickej mám rád. Páči sa mi tá nie vždy vysvetlená, ale pri troche snahy čitateľa dokonale prepracovaná kompozícia jej priam až melancholických textov. Táto poviedka nie je výnimkou. Je to umenie. Emócie dokonale krištáľovo čisté, a pritom farebné ako kaleidoskop. Dokonca ani rutinná každodennosť, ktorá im dáva ďalší rozmer, nepôsobí násilne, a tak sa napokon všetky vrstvy spolu krútia v poetickom, a zároveň znepokojivo reálnom tanci. Výborné.
12.) Michal Jedinák – Nejedzte papriku
Ako reklama na pivo dobré. Ako poviedka nie. Vzhľadom na dĺžku textu snáď ani netreba dodať viac...
13.) Tomáš Knapko – Puma a tošiba
Tento text sa dá opísať jedným slovom, resp. predponou: pseudo.
Ja ale pseudopoviedky nemám rád. Nebaví ma ich pseudodej ani nepotrebujem predstierať, že tie pseudoobrazy majú nejaký hlbší zmysel, alebo že ma zaujímajú pseudoosudy použitých pseudopostáv. Takéto pseudohry nech autor hrá s niekým iným, pre mňa je to vždy úplná strata času.
14.) Lucia Droppová – Môj vesmír
Zlá, nudná, zbytočná, nelogická, ale o to ukecanejšia poviedka o ničom.
Neviem, čo viac k tomu napísať. Snáď len toľko, že také základné chyby, ako napr. to, že svetelný rok nie je jednotka času, hádam nerobia ani začiatočníci, nie to ešte jedna z „významných predstaviteliek najnovšej generácie autorov slovenskej fantastiky“, ako sa o autorke píše v jej medailóniku.
15.) Diana Laslopová – Zmena
Ak táto poviedka nevznikla z nudy na dovolenke, tak zjem kefu. Napriek tomu, že použitý jazyk by chcel byť plastický a vtipný, je kostrbatý a ťažkopádny, čo poviedke uberá na čitateľnosti. Jediná postava, u ktorej je vidieť aspoň náznak niečoho, čo by možno mohla byť hĺbka, má nulový vplyv na dej a tak málo priestoru, že jej plochosť vo výsledku prekáža najviac. Ostatné postavy sú skôr tieňmi samých seba, pripomínajú skôr postavy z intra počítačovej hry, než z poviedky. Dielo neplynie odnikiaľ nikam, obsahuje pomerne veľa chýb, zaslúžilo by si preškrtať a hromadí klišé na klišé. Rovnaký nemastný-neslaný dojem z pointy by sa dal dosiahnuť aj na omnoho menšom priestore, únavná obšírnosť opisov, počet postáv a vetvenie mŕtvych ramien deja sú (okrem chýb aj) zbytočným míňaním znakov. Aj po preškrtaní by však zostala vo vzduchu visieť základná otázka: Prečo písať poviedky s nezaujímavou a 100x čítanou pointou?
16.) Diana Majerová – Perly z Huerfanu
V tejto poviedke nefungovalo skoro nič. Postavy boli karikatúrami samých seba, dej sa v podstate nekonal, napätie sa nedostavilo ani náhodou, rozprávačský štýl bol ukecaný až strach a opakovanie slov pôsobilo, akoby autorka ani nemala dostatočnú slovnú zásobu.
Dokonale zbytočná poviedka, z ktorej sa na čitateľa neprenáša vôbec nič. Ako tréningový materiál niekde na internetovom fóre by to bolo fajn. Ale ako poviedka, publikovaná v antológii slovenskej sci-fi, toto dielo iba ďalej znižuje úroveň celej zbierky.
17.) Jana Plauchová – Granátový vesmír
Škoda, že asi od tretiny (prinajlepšom od polovice) poviedky bolo všetko úplne jasné. Bol raz jeden život, šmrncnutý Slabejovou poviedkou Ich deň v našej večnosti, ktorá zas pripomínala napr. Marvelovského Galaktusa... „Stvorení“ požierajúcich planéty je v sci-fi pomerne veľa, a tak poviedka trošku stráca na originalite. Čo by nemuselo vadiť, ak by to kompenzovala údernou pointou a/alebo vtipným či zaujímavým spracovaním. Bohužiaľ, na Jane Plauchovej je vidieť, že najradšej píše dlhšie (až dlhé) texty, čo je v tomto prípade na škodu (podobne ako termín leukocyty, ehm, totiž, koleucyty).
Odporučil by som dielo riadne preškrtať, zahaliť rúškom tajomstva a odľahčiť. Potom by to mohla byť skvelá a milá oddychovka. Keďže sa však poviedka tvári tak hrozne vážne (pričom tá vážnosť nefunguje, tragédie postáv idú úplne mimo čitateľa) a bola taká predvídateľná, tak napokon spadla do šedého priemeru poviedok, u ktorých bol dobrý nápad pochovaný nie úplne zvládnutým spracovaním. Je to škoda, lebo autorka si na tomto diele zjavne dala záležať (práve, že možno až príliš). Moja nespokojnosť tak skôr mieri mimo autorku, k jej betapubliku, resp. k editorom zbierky, z ktorých jej nikto nepovedal, aby to celé nebrala až tak vážne. Je jasné, že autor niekedy nemá dostatočný odstup, aby to pochopil sám. A pritom odľahčenie mohlo podľa mňa dielu iba pomôcť.
18.) Lia Halčínová – Rekviem za zázrak
Túto poviedku poznám zo scifi.sk, kde bola publikovaná predtým a mám ju dlhodobo zafixovanú ako jednu z najlepších poviedok, ktoré som kedy čítal. Letmý pohľad na internet a vidím, že po prvom prečítaní som jej dal 9 bodov z 10, po druhom 10/10, a predtým ešte aj vyhrala Poviedku IstroCONu 2009. Fascinujúce. Nie je to však iba spomienkový optimizmus a nebudem ju na tretí krát hodnotiť úplne inak?
Nie je a nebudem.
Pôvodne, keď som túto poviedku čítal prvýkrát, súhlasil som s názorom jedného kolegu, že autorka by mala napísať niečo lepšie, než poviedku vhodnú do antológie. Zdalo sa mi (nám), že táto poviedka musí medzi ostatnými zaniknúť, že jej trpko-pokojné a pritom také tragické plynutie nezanechá v čitateľovi hlbší dojem, že iba prevráti stránku a pustí sa do ďalšej nadupanej poviedky. Keď som Rekviem čítal druhý krát, už som moje hodnotenie zmenil na jediné slovo: Výborné.
Teraz, keď túto poviedku čítam po tretíkrát, jej kvality sa rozvíjajú ako kvitnúci kvet. Rekviem za zázrak je jedna z tých poviedok, ktoré sú s každým ďalším prečítaním lepšie a lepšie. Zabudnite na všetky ostatné poviedky z tejto zbierky. Niektoré si možno na chvíľu zapamätáte, iné vás oslovia. Ale skutočný klenot, ktorého kvality žiaria o sto levelov vyššie, než čokoľvek iné v tejto antológii, ste práve dočítali. Pravdepodobne kvôli ničomu inému by som si Dotyky budúcnosti nekúpil. Nechápte ma zle, som rád, že som si mohol prečítať niektoré z poviedok, ktoré obsahuje, ale nijaká by mi vlastne nechýbala. Vďaka poviedke od Liy Halčínovej som však rád, že mám túto antológiu v mojej knižnici. A to aj napriek tomu, že táto poviedka voľne koluje po internete. Papier je totiž papier, Dyan’nah...
19.) Zuzana Droppová – Veterán
Od momentu zamknutia chuligánov v lodi bolo jasné, ako sa poviedka skončí.
Navyše, to, že by stará loď bola stále funkčná a že by k nej senilný veterán mal „kľúče“, je krajne nepravdepodobné, podobne ako to, že by vzťah medzi mladým vojakom a internetovou striptérkou vydržal všetky tie roky, zranenia, operácie a senilitu. Nie, že by to nebolo možné, ale keďže život kašle na literárne kategórie a často sa až klišovite opakuje, ak autorka toto klišé chcela narušiť, mala na to klásť väčší dôraz, než len akési ničnehovoriace flashbacky. Walter koná nepravdepodobne. Keď mu jeho „druhú najväčšiu lásku“ zvonku špinia nejakí chuligáni, tak sa vytočí, ale vo výsledku ich zatvorí dovnútra, aby mu to tam, slovami poviedky, „ošťali a osrali“, a možno aj rozmlátili interiér v snahe dostať sa von? Nemal ich radšej prinútiť tú loď vyčistiť, než im umožniť ju ešte viac poškodiť?
Ako celok poviedka pomerne kríva. Nie je to síce úplne najhoršie, ale ani ľahký podpriemer asi nie je úplne cieľom ktoréhokoľvek autora a niečím, čo by čitateľa extra bavilo čítať, no nie?
20.) Marek Slabej – Prach a Mungo
Klasický Slabej – všetko má prívlastok „nekonečné“ (dokonca aj to, čo z povahy veci nekonečné nie je, napr. povrch mesiaca...), dej trvá tisíce rokov, dejiskom je polovica vesmíru (galaxie sú Slabejovi málo) a energie, ktorými postavy vládnu, sú totálne nepredstaviteľné. Hodilo by sa trošku ubrať, pretože v takejto podobe sa to celé, paradoxne, trošku míňa účinkom, a to najmä z jedného dôvodu: rovnako, ako je jednoduchšie predstaviť si vzťah medzi eurom a tisíc eurami, než medzi biliónom eur a biliardou eur, je jednoduchšie predstaviť si sily, ktoré formujú tisíce či desaťtisíce ton (napr. stavba diaľnice), než sily, ktoré formujú vesmírne systémy, jednoducho preto, lebo od istého momentu človek stráca referenčný rámec a rozdiely sa stierajú. Bytosť, ktorá dokáže vymazať planétu, je silnejšia než tá, ktorá dokáže vymazať sústavu? Asi áno, ale nie je to jedno, keď sústava sa tiež skladá z planét? Kedy tieto rozdiely dávajú zmysel? Ako si to mám, ako čitateľ, predstaviť?
V Marekových poviedkach však, okrem megalomanských reálií, tiež hrá veľkú rolu pomerne subtílna psychológia postáv (v prípade Prach a Mungo je to súboj lovca a koristi). Tu je však chybou to, že táto psychológia je práveže príliš ľudská, príliš obmedzená ľudskými rozmermi autora.
A tak Marek síce povie, že Mungo má moc zničiť celú sústavu (prečo nie galaxiu, alebo vesmír? :-) ), ale že má iné rozkazy, lenže je to zjavne iba barlička pre príbeh. Iné rozkazy sa nedozvieme, Mungo aj tak použije smrtiacu silu. Prečo teda nezničil celú sústavu, keď tá je navyše za hranicou obývaného vesmíru? Prečo musel tisíce rokov vyčkávať a dať Tannerovi možnosť prežiť? Prečo, po zničení Tannera, keď teda neveril a pátral po jeho zvyškoch, neodpálil nejakú anihilačnú strelu a nezničil atómové väzby v samotnom prachu, ktorý je pointou poviedky?
Iste, niekto tieto nedostatky môže považovať za klady. Postavy sú ľudskejšie, robia chyby, konajú neuvážene, nedoťahujú veci do konca, nezamyslia sa dôkladnejšie nad výsledkami svojich činov... Sú vlastne ako my, nie?
Nuž... nie. Poviedka si totiž dá záležať na tom, aby zdôraznila, že to nie je súboj ľudí (či iných tvorov), že je to vesmírna naháňačka a skrývačka supervedomí, roztrúsených po celom systéme, po celom strojovom tele (či lodi), s nejasnou podstatou.
A tak sú ich chyby, ich nedôslednosť, vlastne nedôslednosťou autora. Ak je vesmír našim ihriskom, ak vieme terraformovať celé systémy, od subatomárnych častíc až po galaxie, ak vieme vyčkávať (a plánovať) desaťtisíce rokov a naša budúcnosť sa ráta na eóny, ak sme rozprestretí po celom vesmíre, v decentralizovaných systémoch, ktoré dokážu zreparovať obrovské škody, ak sme niečo ako pangalaktický nezmar a ovládame takmer nekonečné energie, ohýbame fyziku a smejeme sa z obmedzení, ktoré sme kedysi, ešte ako krehká súčasť biosféry jedinej planétky v jedinom systéme mali, keď naše mestá a životy dokázalo ohroziť jedno väčšie atmosférické tornádo, prečo by sme dnes, keď bez problémov dokážeme sledovať premenu bieleho trpaslíka na supernovu priamo z jej orbity (preháňam, ale tak sa zdá, z opisu schopností Slabejových postáv), nemali zničiť jednu neobývanú sústavu ako otravného komára?
Veď to nedáva zmysel. A ja poviedky bez zmyslu nemám rád. Vadí mi, že sa ma autor snaží opiť rožkom, že sa tvári, aké to má premakané, a pritom jeden pohľad hlbšie odhalí, že je to len pozlátko. Vadí mi to o to viac, že Marek Slabej v minulosti napísal poviedku, ktorá je dodnes v mojom súkromnom „top 5“ rebríčku a jeho imaginácia je úžasná. Tak prečo to, došľaka, nedotiahne do dokonalosti, nepremyslí do posledného detailu tak, ako jeho postavy (viete, čo sa hovorí – herec môže zahrať postavu múdrejšiu, ako je sám, ale autor takú nedokáže napísať)? Prečo majú jeho poviedky v poslednej dobe také rezervy?
Dúfam, že to nie je preto, lebo dosiahol svoje maximum. Pre jeho, ale aj naše (čitateľské), dobro dúfam, že jeho vývoj ešte neskončil a že Marek Slabej ešte nenapísal svoje najlepšie dielo, že ešte prekoná sám seba. S poviedkou Prach a Mungo sa tak však nestalo.
Záverečná bilancia teda vyzerá nasledovne: V zbierke je dvadsať poviedok, z toho sa podľa mňa oplatí prečítať si približne päť (vrátane Rekviem za zázrak). Ďalšie dve vykazujú potenciál, ktorý je však nevyužitý, a zvyšok je slabý alebo rovno zlý. Vyvstáva otázka, či by pri čítaní dvadsiatich poviedok v antológii mal mať čitateľ pocit ako porotca súťaže. Prečo by mala byť väčšina poviedok zlých? Veď to nie je štatistika, že do súťaže väčšinou svoje diela pošlú neskúsení autori, a počet poviedok takmer kopíruje Gaussovu krivku, lebo väčšina poviedok sa plantá okolo priemeru, zopár je fakt zlých a niekoľko je dosť dobrých na to, aby sa dostalo do finále... Antológia predsa podlieha nejakému výberu, pričom cieľom určite nie je poskytnúť čitateľom zlý zážitok. Prečo nie je možné spraviť zbierku, kde bude výborná poviedka striedať vynikajúcu a o pomyselnú prvú priečku sa bude deliť päť famóznych textov?
Celkový dojem asi najlepšie vystihujú slová Miloša Ferka, ktoré v doslove napísal ku vnímaniu fandomu verejnosťou, ale hodia sa aj ako zhrnutie úrovne zbierky – rozpaky nad amaterizmom.
Ak fandom naozaj tieto publikované poviedky považuje za to najlepšie, čo na Slovensku v tejto oblasti vzniklo, tak to nie je príliš dôvod na optimizmus. Z väčšiny poviedok totiž amaterizmus naozaj srší, čo si zjavne uvedomujú aj samotní zostavovatelia zbierky. Martin Králik a Zuska Stožická už v úvode rátajú s tým, že asi málokomu sa v jednotlivých antológiách (spolu s Farbami strachu a Časom hrdinov) bude páčiť všetko, a dúfajú, že si v nich veľká časť čitateľov nájde poviedky, ktoré doteraz nepoznali a oslovia ich, prípadne motivujú k hlbšiemu ponoru do vôd slovenskej fantastiky. V závere úvodu tak vlastne sami negujú svoje tvrdenie o tom najlepšom od slovenských autorov fantastiky, keď za úspech trilógie antológií považujú ukázať čitateľom, že nejaká slovenská fantastika vôbec existuje.
Dojem, že samotné vydavateľstvo tuší, že nevydalo nič extra, naďalej posilňuje už spomínaný Miloš Ferko, ktorý v doslove ohľadom vybratých poviedok okrem iného píše (vrátane trojbodiek): „Editori sa pri zostavovaní evidentne usilovali o čo najväčšiu pestrosť. Pochopiteľne však len v rámci jestvujúceho, čiže aktuálne napísaného... Na slovenskú Kirinyagu, ako som už vyššie spomenul, budeme musieť ešte nejaký čas počkať...“
Čo je teda naozajstnou ambíciou tejto zbierky? Ivan Harman vo vydavateľskej bodke píše o tom, ako práce na trilógii antológií pomohli vydavateľstvu Artis Omnis žánrovo sa profilovať, spoznať slovenský fandom, pomôcť udržať pri živote slovenskú žánrovú scénu a predstaviť širšej čitateľskej verejnosti tvorbu autorov slovenskej fantastiky. Podľa jeho slov mala táto antológia dokázať verejnosti, že slovenská fantastika nie sú žiadne „úchylné písačky“ či „naivné rozprávky“ a ak sa tak stalo, tak vydavateľstvo je spokojné... Naozaj to stačí? Naozaj stačí, keď to „najlepšie“ zo slovenskej fantastiky dokáže, že to nie sú úchylné písačky? Čo potom to „horšie“ zo slovenskej fantastiky?
Miloš Ferko aj Ivan Harman píšu o tom, ako sa má fantastika prelínať s „bežnou“ literatúrou, ako sa má otvoriť verejnosti. Súhlasím, ale určite to nebude vôbec jednoduché. Prelínanie subkultúry s mainstreamom je vždy ošemetné. Už len príslušnosť k subkultúre totiž v jej členoch často vyvoláva akýsi pocit výnimočnosti (Milošom Ferkom spomínané trpké pocity nedocenených géniov), ktorý sa stráca, ak človek prejde do hlavného prúdu. Navyše, takého človeka často jeho pôvodná komunita odmietne ako zradcu, ktorý sa zapredal pôvodným hodnotám, výmenou za komerčný úspech. Prechod do „nového sveta“ je tak pomerne ťažký, predstavuje výzvu. A to aj napriek tomu, že úspech a uznanie je presne ten dôvod, pre ktorý ľudia tvoria. Iste, slovenský trh je malý a dokáže uživiť iba obmedzený počet autorov. Ale to nie je ten hlavný problém, pretože konkurencia nikdy nie je problém.
Hlavným problémom je neschopnosť väčšiny autorov fantastiky zaujať. Úspech sa nedostaví, kým autori nebudú schopní dobre písať. Úprimne, ak sú Dotyky budúcnosti tým najlepším, čo slovenská fantastika má, tak sa nedivme, že to verejnosť nečíta.
Ivan Harman verí, že slovenská fantastika musí vyjsť z „gheta“ a nebáť sa konfrontácie s tzv. vysokou či masovou kultúrou (nota bene: ak považujeme aj „masovú“ kultúru oproti fantastike za „vysokú“, tak to tiež o niečom svedčí), pretože na to má.
V tomto s ním nesúhlasím.
Iste, existujú autori, ktorí na to majú, resp. majú potenciál niečo dosiahnuť aj mimo fandomu. Lenže títo autori väčšinou priamo mieria mimo vody fandomu, mimo žánrové poviedkové súťaže a mimo tú trošku čudnú komunitu, ktorá je taká uzavretá do seba. Základom je na sebe pracovať a nehovoriť, ako to nejde, ale hľadať cesty, ako to ísť musí. Slovensko je malé a fandom je ešte menší. Uspokojiť sa s tým znamená zostať malým. Treba prekračovať hranice žánru, ale aj hranice štátu. Za žiarivý príklad si zoberme Juraja Červenáka, ktorý v poslednej dobe píše najmä historické dobrodružné romány a jeho tvorba sa od klasickej heroickej fantasy posúva stále ďalej, pričom zároveň publikuje v Česku a Poľsku (ak aj niekde inde, tak je to len ďalšie plus ;-) ). Ak by zostal iba „kráľom fandomu“, a nevyšiel by za jeho hranice, zostal by stále jednookým medzi slepými.
Pretože práve toto, to vzájomné poplacávanie sa po ramenách, to vzájomné presviedčanie sa o tom, ako to všetci robíme dobre, akí sme úžasní a exkluzívni a ako nám svet nerozumie (a ako jeho uznanie aj tak nepotrebujeme, lebo to hrozno je predsa aj tak kyslé) – to je skutočné jadro všetkých problémov slovenského fandomu. Pozrieť sa sami na seba kritickými očami, vyvetrať a tvrdo a konkurenčne ísť po kvalite, to je podľa mňa jediný spôsob, akým môže slovenský fandom dosiahnuť úroveň, ktorá bude akceptovaná širokou literárnou verejnosťou.
Aké je teda hodnotenie záverečnej z trilógie antológií? Odporúčam vám kúpiť si ju? Ak chcete, rovnako ako ja, mať doma Rekviem za zázrak v papierovej podobe, a ako bonus ďalšie štyri dobré poviedky (Smetisko; Zasaď strom, predaj dom; Tamagoči; Črepiny z oblohy), tak určite áno. Ak sa vám zdá byť cena cca 13,- € príliš vysoká za päť poviedok, tak nie. Aj keby scifi.sk nespolupracovalo s Artis Omnis a nemal by som túto zbierku zadarmo, 13,- € by som dal aj za Rekviem samotné, takže ja som rád, že túto zbierku doma mám. Filozoficko-spoločenský námet na zamyslenie nad úrovňou slovenského fandomu je už len bonus.
Adhara
Ku Granátovému vesmíru: Ak sedem rokov, čo je doba medzi napísaním a publikovaním poviedky, nie je dostatočný odstup, tak už neviem... Oproti prvopisu ide o poriadne preškrtanú verziu. Ani jedno z diel, ku ktorým ju prirovnávaš, som nečítala, a s planetárnymi požieračmi som sa v literatúre nikde nestretla (aj keď z počutia som už dávnejšie vedela, že vraj takých námetov tu už bolo). Nuž, evidentne si si chcel prečítať niečo úplne iné, než som chcela napísať. S tým nič neurobím.
30.04.2015
Ash
Táto antológia je muzeálna expozícia a nie stánok s bestselermi. Je to niečo, nad čím sa treba skloniť a pozorne si to prezrieť, hoci sa dá očakávať, že najmä novšie exponáty časom zvetrajú a nevydržia test času. A niektoré zase zostanú zamknuté vo svojom čase, kedy dávali väčší význam než teraz. Každopádne, Jurinkov hlad po bohatej scifi hostine zostal nenasýtený a väčšina poviedokmu zjavne nesadla. Výsledkom bolo uprdnutie mladého hejtera.
30.04.2015
jurinko
Aleba, aki ste netykavi :-D Adhara, u teba som si na to uz zvykol, ale ze Ash moje nazory nazve uprdnutim, tak to je novy zazitok, s takym som sa este nestretol ;-) Dakujem za to :-)
30.04.2015
Ash
Jurinko, dobré uprdnutie nie je zlé. Jeho autorovi sa uľaví a prípadný smrad sa sa čoskoro vyvetrá. Nemienim sa hádať, že táto alebo hentá poviedka bola dobrá, sám som mal po prečítaní antológie zmiešané pocity (aj keď niekedy u iných poviedok než ty). Skôr by som sa prihováral o rešpektovanie kontextu. Ak ide o slovenskú zbierku scifi poviedok, tak by som neočakával obsah porovnateľný s antológiami ovenčenými Hugami a Nebulami (alebo s osobnými kritériami na kvalitnú poviedku), ale s dobrými domácimi poviedkami, ktoré sa do zborníku nedostali. Takto to vyzerá, že si pri konzumácii antológie otvoril priveľké ústa, čím si do tráviacej sústavy nabral množstvo vzduchu a spomínaný výsledok bol neodvratný.
30.04.2015
jurinko
Nuz, mozno citam menej slovenskej fantastiky, ako ty, ale ja, ked si idem precitat vyber "toho najlepsieho", tak cakam nieco minimalne dobre (idealne fakt najlepsie), nie zbierku priemernych, ci dokonca podpriemernych textov (cest vynimkam). Podla mna poviedka nemusi mat Nebulu, aby bola dobra. A v podstate som to tam aj napisal - ak je toto to najlepsie zo slovenskej fantastiky, tak to je dost bieda a zostavaju nam asi dve moznosti: Bud si to priznat a zacat bazirovat na kvalite, alebo sa uspokojit s tym, ze slovenska SF/F scena je biedna a publikovat iba veci v ramci dost nizko nastavenej latky... Mozno som naivka, ale radsej by som si za par rokov precital nieco, z coho padnem na zadok (a mozno nan padne aj svet), nez ze by som si aj za par rokov cital stale tie iste chyby dookola... :-)
30.04.2015
mayo
Jurinko, mne sa tato recenzia velmi dobre citala. knihu mam doma a este som z nej precital len dve ci tri poviedky, ale navnadil si ma na dalsie. a hoci sa s Tebou v nazore na tie, co som uz cital, celkom nezhodujem (vacsinou sa mi pacili viac), Tvoj pohlad na ne bol zaujimavy, tak trocha inspirativny aj pre moju vlastnu tvorbu a na zamyslenie, coho sa vyvarovat. nemyslim si vsak, ze sci-fi literatura by sa mala snazit dobyt svet. vacsinu ludi fantastika proste nezaujima a nikdy nebude zaujimat, nech by bola neviem ako dokonale napisana, proste preto, ze ju nemaju radi. vidis, napriklad taky Milos Ferko povazuje zrejme za etalon dokonalosti Kirinyagu, pricom niektori ini uvazuju, ci ide vobec o sci-fi (v zmysle, ze par kulis, pre dej priamo nepodstatnych, z toho este sci-fi nerobia), okrem toho ma ta kniha vraj kopec inych chyb (to viem iba podla reviews). ale aspon ze je polarizujuca.
30.04.2015
mayo
svet dobyjaju veci z uplne ineho sudka, zober si takeho Alchymistu alebo DaVinciho kod (obe podla mna zbytocne hyperbolizovane smetie). naozaj by som nechcel, aby nas fandom produkoval veci, ktore zaujmu masy, obavam sa, ze o to mensiu sancu by mali zaujat nas... ani si nemyslim, ze trava za hranicami fandomu je zelensia, farby pestrejsie, latka nastavena vyssie, alebo ze ide o nejaky klub potlapkavacov-sa-po-pleciach :) na to tu mame rozne literarne sutaze, kde aj ostrielani harcovnici casto zalostne pohoria. inac, tiez dufam, ze Draculin nas este prekvapi az padneme na zadok, rovnako tak Adhara, tvorbu ostatnych autorov zo zbierky (ak neratam "muzealne kusky" blizsie nepoznam, ale, drzim prsty, pretoze dobreho mozno nie je az tak malo, ako sa zda, ale nikdy nezaskodi viac :)
30.04.2015
mayo
hm, tak som si (znova) precital aj rekviem za zazrak... a na rozdiel od Teba si myslim, ze to nebol ziaden zazrak :) Mungo sa mi paci stale omnoho viac. uz asi od polovice mi bolo jasne, ako to skonci, a tie intrigy medzi mimozemstanmi (ktorych 3 rody mi z nejakeho dovodu evokovali Atreidov, Harkonnenov a Ordov) ma pramalo zaujimali. iritovali ma najma cudzokrajne mena Bratislavcanov, nevyhnutne apostrofy v snad kazdom jednom mimozemskom mene a opakovanie slov. a logika? pri Mungovi prskas a tu Ti nevadilo nic? su uplne ako my, nielen mentalne a zvykovo, ale aj biologicky? (panspermia? ale ostalo to bez vysvetlenia). a ze zli mimozemstania musia vyrabat energiu "z vody"? to fakt? cim je voda vynimocna? preco nie trebars z piesku alebo kamenov? bolo to cele tak trocha ako romanticky ladene Bojisko Zem. ale suhlasim, pribeh bol vykresleny bravurne a napriek teme neposobil prilis pateticky.
30.04.2015
mayo
ale ber to len ako vymenu nazorov a postrehov, nie ze by som chcel kritizovat Tvoju kritiku :) ved vieme, ako je to s nazormi... everybody has one. ozaj, ktora to bola ta najlepsia Marekova poviedka? vela som od neho necital ale rad si to dobehnem.
30.04.2015
zuna
Z môjho pohľadu recenzia splnila účel. Navnadila ma po antológii siahnuť. V pozitívnom zmysle (na Rekviem na zázrak a ostatné štyri a na ranného Hvoreckého), i v negatívnom (neverím, že by A.Pavelková napísala niečo zlé a vyslovene som zvedavá na tú poviedku !) Nuž Ashovo prirovnanie s uprdnutím hejtera je dosť drsné :-), totiž keby to bola séria dvadsiatich chválospevov, asi by sme tomu príliš neverili, však ? Pri vyjadrení, kde sa hovorí o konfrontácii fantastiky s tzv. vysokou, či masovou kultúrou mi zabehlo. "Vysoká literatúra" na Slovensku(mám na mysli kategóriu autorov Balla, Vilikovský, Kopcsay, Lavrík, Žuchová a podobní) je totiž z môjho pohľadu tiež uzavretý piesoček a mainstreamu sa štíti podobne ako fandom.
30.04.2015