O čo vlastne ide? Mladý žoldnier Iranzu v bitke zachráni z plameňov vzácneho koňa. Aby sa oňho postaral, putuje po Španielsku a zháňa lieky a peniaze. Na ceste natrafí na Briscu, schudobnenú šľachtičnú, ktorá slúži na hrade, kde Iranzua za krádež odsúdia na smrť. Brisca ho zachráni, no zároveň tým rozhnevá strašného čarodeja menom Spin de Mul.

Už od úvodnej pasáže kniha zaujme štýlom rozprávania. Keďže sa mi to ťažko opisuje, tu sú ako príklad úplne prvé vety príbehu, kde rytmus akoby podčiarkoval zlovestnosť hlavného antagonistu:

„Klap-klap, chrasty chřest. Spin de Mul se sune po stezkách vysokých hřebenů. V tichu čirém jako horské jezero se kostrbaté zvuky netvorových kroků rozléhají k útesům a do zelených hnízd kotlin. Kopyty ryje stopy do kamene, baldachýn puchu ho obestírá. Supi se před ním ukryjí mezi oblaky a vlci zrychlí běh...“

Obrazy v pozvoľnom slede nasledujú jeden po druhom, ďalekohľad namierený na Španielsko namieri raz tam, raz onam. Oddiali, aby sme videli, kadiaľ mocní vedú svoje vojská, oddiali ešte viac, povie nejakú všeobecnú pravdu, potom priblíži úplne na maximum, zaostrí tu na jednu postavu, tu na druhú. Spočiatku z toho čitateľ môže byť zmätený, ale postupne sa zorientuje a ponorí do sveta miešajúceho históriu, legendy a fantáziu.

Autorky dokážu použiť krásne lyrické obrazy, aby výstižne opísali subjektívne pocity svojich postáv. Uprostred bitky svet zrazu „zhoustne jako sražené mléko“ a vy priam fyzicky cítite okolo seba všetok ten chaos. Inde sa pútnik z diaľky pozerá na krajinu „blízkú a přehlednú ako rozestřený šátek“, ale keď sa ňou pustí „pestrý šátek se zmuchlá“ a on zrazu blúdi.

Autorky knihy, Františka Vrbenská a Lucie Lukačovičová.

Jedným z najlepších prvkov knihy je záporák. Spin de Mul, čarodejník, démon, čo môže na seba brať rôzne podoby, ale jeho prirodzenou je chodiaca zdochlina mulice. Na rozdiel od iných antagonistov sa nesnaží ovládnuť svet, iba mu čo najviac ublížiť, či skôr spôsobiť, aby si svet ublížil sám. Neskôr sa dozvieme, že je to vlastne pomsta, rozdáva zlobu, lebo kedysi sa mu jej dostalo toľko, až musel prebytok začať vracať. Nikto mu nedokáže vzdorovať, snáď okrem abatiše Egerie. Jej posledné stretnutie so Spinom patrí k najsilnejším pasážam v celej knihe.

Miestami rozprávanie skĺzne k nejakej zaujímavej myšlienke, poučeniu či úvahe. Veľmi mnou pohla napríklad časť, keď sa jedna z vedľajších postáv na púti blíži k Santiagu de Compostela a zrazu akoby nevedela, či vlastne chce dôjsť do cieľa, lebo netuší, čo sa stane potom. Tie pocity sa mi videli akési povedomé, a myslím, že keď sa čitateľ dokáže spoznať v nejakej takejto podrobnosti, je to jeden zo znakov kvalitnej literatúry.

Práve preto ma mrzí, že knihu musím kritizovať.

Áno, z románu cítiť prepracovať a cit pre detail. Mám však pocit, že miestami by menej bolo viac. Príbeh má veľa odbočiek a vedľajších dejových línií s podrobnými opismi rôznych miest a postáv, ktoré majú v konečnom dôsledku niekedy len jednorazovú úlohu na budovanie atmosféry či ako pohľad do politickej situácie. Miestami som sa v tom strácala, nevedela si priradiť toľko mien k postavám, márne sa pokúšala spomenúť si, či som už o tej či onej osobe počula predtým a v akej súvislosti. V takýchto častiach sa čítanie zadŕhalo, kým tie o Brisce a Iranzuovi som hltala jedným dychom.

Okrem sa mi v tejto súvislosti naskytá otázka: Keď ponúkneme čitateľovi všetky fakty, ukážeme mu príbeh zo všetkých uhlov pohľadu, nezničí to tajomno, ktoré zvyčajne tak účinne núti čitateľa obracať stránky?

Ale nad to všetko by som sa dokázala povzniesť. Vedľajšie línie málo súvisiace s hlavnou kopírujú život, kde nemusí byť všetko so všetkým spojené, miestami pomalé tempo možno odôvodniť tým, ako dlho kedysi trvalo dostať sa z jedného miesta na druhé (ak nemáme superhavrany z nemenovaného seriálu). Čo román ale v mojich očiach skutočne pokazilo, bol záver.

Keď som knihu dočítala, vyvaľovala som oči. A nemyslím to v dobrom. Ja tomu koncu totiž neverím. Hlavné postavy, celý čas priam nadpozemsky odhodlané, sa predsa nemôžu (pardon, spoiler) tak rýchlo vzdať! A nie, nenahnevalo ma to preto, že by som za každú cenu chcela ideálny koniec. Mne by sa tento práveže niečo na tento štýl celkom páčilo, ale stalo sa to prirýchlo, nelogicky. Kniha, v ktorej trvalo desiatky strán, kým sa protagonisti vôbec stretli, ktorá doteraz poskytovala všetok možný kontext zo všetkých uhlov pohľadu, z ničoho nič zrýchli tempo a dlho očakávaná konfrontácia hrdinov so záporákom skončí v priebehu niekoľkých strán.

Zámerom autoriek zrejme bolo prekvapiť. Ja si však myslím, že to, kam veci smerujú, sa do istej miery aj tak dá vytušiť. Preto sa podľa mňa práve tu mohlo pridať, vytĺcť maximum z vývoja hlavných postáv, nenechať ich pasívne, možno pridať nejakú ďalšiu peknú úvahu či myšlienku. Namiesto šokujúceho záveru vytvoriť taký, ktorý by čitateľom pohol, priviedol ho k úvahe. Autorky v Hořícím koňovi mnohokrát ukázali, že také niečo dokážu, mnoho vedľajších línií dostalo silnejší koniec než tá hlavná. Tak prečo poľaviť práve na konci, na mieste rozhodujúcom pre to, aký dojem si z knihy odnesieme? Jednoducho povedané, koniec príbehu prekypuje oproti jeho zvyšku nevyužitým potenciálom, a preto román, bohužiaľ, odkladám na poličku ako sklamaný čitateľ.

Ďakujeme vydavateľstvu Epocha za poskytnutie e-knihy.

Františka Vrbenská, Lucie Lukačovičová – Hořící kůň

Vydavateľstvo: Epocha

Rok vydania: 2017

Počet strán: 440

ISBN: 978-80-7557-077-2