V prvom rade treba povedať, že v tomto článku sa názory Raya Bradburyho nebezpečne miešajú s mojím výkladom. Preto rozhodne odporúčam prečítať si knižku The Zen in the Art of Writing, alebo v českom preklade Zen a umění psát, celú. Okrem textov, ktoré som v článku použila, obsahuje napríklad aj zaujímavý rozhovor o scenáristike či zapálenú obhajobu fantastiky. Niektoré eseje sú v angličtine dostupné na internete aj samostatne.

Teraz už ale prejdime k veci. Čo radí Ray Bradbury začínajúcim spisovateľom?

Znie to ako samozrejmosť. Ale ruku na srdce, je to u vás vždy tak? Neovládnu vás niekedy obavy, čo povedia ľudia, kritici, nepochybujete, či je poviedka dosť dobrá? A nezaseknete sa potom? Ja teda áno. A to je zle.

Podľa Bradburyho ale tvorivý proces nesmie byť bolestivý. Ak je, aplikujte na popálené miesto nadšenie, zápal (všetkých lekárov teraz myklo, však?). Po čom na svete najviac túžite? Čo vás dokáže poriadne naštvať? Pri čom alebo pri kom vám zaručene zmäkne srdce? Dajte to na papier! Bez nadšenia, ako hovorí Bradbury, môžete ísť radšej oberať broskyne alebo kopať priekopy – a bude to dokonca lepšie pre vaše zdravie.

Bradbury na túto otázku odpovedá jednoznačne, v sebe samom. Človeka pokladá za nádobu, ktorá sa plní všetkým, čo prežil. Píš o tom, čo poznáš, to ste už určite počuli. Ale táto ošúchaná rada naberá u Bradburyho nový význam. Tento proces totiž nemusí byť vedomý. Vo svojich esejách na mnohých miestach hovorí, že nevedomky literárne spracoval nejaký zážitok a až neskôr si uvedomil, odkiaľ nápad prišiel.

A ako sa tam ten zážitok teda dostal? Z podvedomia, kam sa ukladá všetko prežité a ktoré je podľa Bradburyho hlavným zdrojom inšpirácie. Len ho treba odomknúť. On sám na to používal hru s asociáciami. Písal si zoznamy rôznych podstatných mien. Kostra, chodník, starena,... Od tých sa potom pri tvorbe odpichol. Ale určite sú aj iné spôsoby. Čokoľvek na vás zaberá.

Pracuje sa vám dobre o hlade? Tipujem, že asi nie. Ani múza človeka nebude kopať, ak je vyhladovaná. Čím teda kŕmiť múzu, svoje podvedomie? V prvom rade životom samým, pozorovaním sveta. A potom čítaním. Múza si rada pochutí na literatúre rôznych žánrov, ale aj na filmoch či výtvarnom umení. Pre pestrosť stravy skúste podávať aj poéziu či eseje.

A s Rayom Bradburym máme pre vás dobrú správu. Nemusíte začínať od začiatku. Na svete ste predsa už nejaký čas a vaša múza už odvtedy čo-to požrala. Že to nebola celkom vyvážená strava, lebo si kedysi hltal banálne ženské romány? Nevadí, nebojte sa, ona to už nejako strávi.

Toto je môj úplne najobľúbenejší Bradburyho citát: „... A odvtedy už nepočúvam ľudí, keď kritizujú moju záľubu v cestovaní časom, cirkusoch či gorilách. Vtedy si proste zbalím svoje dinosaury a odídem z miestnosti.“

V románe Dandelion Wine Bradbury písal o svojom detstve vo Winesburgu. Keď mu kritik vyčítal, že tak pekne písal o takom škaredom priemyselnom meste, odpovedal, že ako dieťa to tak nevnímal. Obrovské železničné prekladisko pre malého chlapca nie je škaredé, lebo tam vidí kopu zaujímavých vecí, lebo počítať vozne okoloidúceho vlaku je zábava a lebo si tam niekedy rozloží šapitó cirkus.

A takýto detský pohľad, detská fascinovanosť svetom môže autorovi pomôcť odomknúť kreativitu. Brabury napísal poviedky o mnohých zo svojich detských nočných môr. A Winesburg, mesto jeho detstva, sa v jeho knihách tiež objavuje opakovane. Raz ho podľa svojich slov umiestnil aj na Mars. Tú ste asi čítali ;)

Originalitu Bradbury vo svojich esejach spája s originalitou autora, jedinečnou kombináciou jeho spomienok a vlastného videnia sveta. Napíš príbeh, ktorý môžeš napísať len ty, radí. K originalite sa podľa neho dá dopracovať tvrdou prácou a dokonca, nečakane, aj napodobňovaním iných. Nie, čítaním kníh si, napočudovanie, nepokazíte štýl :P Skôr sa z nich niečo naučíte.

V jednej z esejí Brabury hovorí o náhodách, ktoré mu pomohli v kariére. A hoci to vyslovene nepomenuje, všetky majú čosi spoločné. Že v správny čas stretol správneho človeka. Napríklad editora, ktorý ho informoval, že vlastne už napísal román, Marťanské kroniky, hoci o tom nevedel.

Aké poučenie z toho vyplýva? Spisovateľský chlebík nie je až taký osamelý, akoby sa zdalo. Nepokladajte sa preto za tých jediných výnimočných, talentovaných, kreatívnych. Kreativita je v každom z nás, v nej sme si podľa Raya rovní. Okuliarnaté dievča z vedľajšej triedy vás možno naučí lietať ku hviezdam. Vo vedľajšej kancelárií môže sedieť ten najlepší betaríder a vy o tom ani netušíte? Alebo proste stretnete pár ďalších rojkov, ktorí sú rovnako strelení ako vy, a navzájom si podporíte pracovnú morálku.

A keď už na takýchto ľudí natrafíte, počúvajte, čo vám hovoria. Urazená hrdosť po prípadnej kritike vás vpred neposunie. To, ak sa z nej poučíte, áno.

Ray Bradbury ako začínajúci autor musel uživiť rodinu. To sa dalo len tak, že písal veľa, aspoň jednu poviedku týždenne.

Táto rada je možno zo všetkých najdôležitejšia. Ak sa človek niečomu venuje dlhodobo, zlepšuje sa, získava skúsenosti.

Mnohé z prvých pokusov, možno dokonca všetky, zrejme budú zlé. Netreba sa tým nechať znechutiť – nezabúdajte na bod jeden. Sám Bradbury sa písaniu venoval denne viac než desať rokov, kým napísal prvú poviedku, čo podľa jeho vlastných slov skutočne stála za to.

Znie to trošku kontraintuitívne, však? Keď sa na tým ale zamyslím, pri písaní sa najčastejšie zaseknem, keď premýšľam priveľa a svoje neistoty prenášam na papier. Ale keď sa človek ponorí do scény, píše automaticky a dej začne plynúť nejako pomimo neho. Myslím, že práve to je pocit, ktorý Bradbury nazýva „zenom“ v umení písania. Ten moment, keď myseľ uhne a nechá podvedomie pracovať. Ako sa k tomuto zenovému pocitu podľa RB prepracovať? Pozri bod sedem 

„Napísať ďalších šesť alebo sedem verzií bude čistý boj. Tak prečo si nevychutnať písanie tej prvej v nádeji, že ak do textu vložíte svoju radosť z písania, niekde vo svete sa nájde čitateľ, na ktorého z vášho príbehu preskočí iskra?“

Bradburyho tvorivý proces, tak ako ho opisuje, mi trošku pripomína naše Poviedky na počkanie. Zo slov vyvodzoval asociácie a tie potom rýchlo, v zápale hodil na papier, ako priznáva, niekedy doslova za hodinu. Ale pozor, toto, čo som práve opísala vraj robil v pondelok. (Pamätáte? Jedna poviedka týždenne.) A po zvyšok týždňa editoval, prepisoval. A tak určite nezabúdajte ani na túto fázu tvorby.

Týchto deväť rád je založených na tvorivom procese Raya Bradburyho. Niektoré vo svojich esejách pomenoval priamo, iné mi z nich prirodzene vyplynuli. A keďže sám Bradbury hovorí, že každý človek je originál, určite nepredstavujú jediný správny postup. Nezahadzujte preto svoje metódy, aspoň nie pokiaľ fungujú a privedú vás k tomu pocitu, ktorý Bradbury, s jemnou iróniou, nazýva zen.

Knižka The Zen in the Art of Writing sa trošku líši od iných diel, kde úspešní autori radia mladším kolegom. Nenájdete v nej nič o marketingu, dierach na trhu, hľadaní cieľového publika. Nie je návodom, ako napísať komerčne úspešnú či kritikmi uznávanú knihu. O to Rayovi Bradburymi, ako hovorí, nikdy nešlo, aspoň nie v prvom rade. On proste len rád písal.

Keď budem veľká, chcem byť ako on.