Sovietsky zväz vo výskume kozmu spočiatku napredoval sedemmíľovými krokmi. Už vo vôbec druhej družici Zeme mal byť umiestnený živý tvor – známy pes Lajka. Z pohľadu minulých autorov fantastiky neuveriteľná opatrnosť, z pohľadu reálneho stavu vedy a techniky neuveriteľná trúfalosť. Trúfalosť, ktorá im opäť vyšla. I keď Lajka na obežnej dráhe uhynula oveľa skôr, ako mala (na jej návrat na Zem ešte neexistovali technológie), prežila štart a vydržala i trochu bezváhového stavu, čo podľa poznatkov tej doby vôbec nemusela byť samozrejmosť. Jej prežitie udržiavalo nádej, že sa do kozmu raz pozrie aj človek, ako o tom sníval už oddávna.

Existovala však aj druhá skupina názorov. Popri rojkoch snívajúcich o človeku kráčajúcom po ďalekých kozmických telesách sa vyskytovali vedci predstavujúci si realitu černejšiu, ako sa nakoniec ukázala. Panovali obavy, že človek vo vesmírnom priestore zošalie. A pokiaľ sa to nestane, kým je v kozmickej lodi, môže sa to stať pri výstupe do otvoreného priestoru – čo ak ho premôže pocit izolácie od zvyšku ľudstva? Gagarinov prvý let a Leonovov prvý výstup do kozmu však tieto prognózy rozohnali.

No hoci prvých šesť rokov ľudských letov na obežnú dráhu nebolo poznačených nijakou tragédiou, v dosahovaní cudzích svetov sa veci vôbec nevyvíjali ružovo. Ani tu nemali pravdu autori fantastiky, k Mesiacu a dvom najbližším planétam zamierili najprv sondy bez ľudskej posádky. Čo sa ukázalo byť nanajvýš predvídavé gesto – všetky priekopnícke telesá opúšťajúce nízku orbitu Zeme totiž zlyhali. Sonda Luna 1, ktorá mala len prosto dopadnúť Mesiac, ho netrafila, i keď fungovala aspoň počas preletu. To sa nedalo povedať o prvej planetárnej sonde Venera 1. Bola vyslaná k Venuši a odmlčala sa po prvom týždni letu. Slávnejšie nedopadla ani sonda vyslaná k našej ďalšej blízkej planéte, Mars 1. Vydržala síce komunikovať dlhšie ako Venera 1, no aj ona sa odmlčala ďaleko pred dosiahnutím svojho cieľa. Mimochodom, poradové číslo 1 sondy pri svojom štarte neniesli – dostali ho až po tom, ako bolo jasné, že ak sa chceme o daných telesách Slnečnej sústavy dozvedieť viac, tieto stroje musia mať pokračovateľov.

Neúspechy prvých medziplanetárnych sond zároveň jasne ukázali, že posielať človeka do prostredia, ktoré je také zničujúce aj pre automaty, je zatiaľ čisté šialenstvo. Napriek tomu vedecko-fantastická literatúra skoro nikdy neposielala do neznáma nepilotované misie, ale rovno človeka. Dobe sa úplne nevymkla, husi boli dávno nahradené kozmickými loďami a raketovým pohonom (čo však v románoch viedlo k mylnému označeniu kozmických lodí ako rakiet). Naše najbližšie planéty však boli vo fantastike tej doby opísané ako veľmi pohostinné miesta s kyslíkom v atmosfére, pri ktorých boli priekopníckymi prieskumníkmi ľudia, často prekvapení, čo tam objavili. Ich cesty boli síce aj v románoch riskantné – napokon, prvé reálne úmrtie počas kozmického letu v roku 1967 ukázalo, že aj napriek opatrnosti ide o veľmi nebezpečné misie. Z ľudských obetí si však v príbehoch väčšinou nikto veľa nerobil, výskum vesmíru sa nimi v románoch nespomalil ani nepozastavil, neraz príliš nestúpla ani opatrnosť.

Iní autori už snívajú o medzihviezdnych letoch, na ktoré kvôli konečnej rýchlosti svetla používajú futuristické pohony či skratky časopriestorom. Ďalší konečnú rýchlosť svetla rešpektujú a stavia na stovky rokov putujúce kozmické lode so zmrazenou či viacgeneračnou posádkou.

Rozpor medzi fikciou a realitou zostával stále priepastný. Nemožno to však pripisovať len prehnanému optimizmu autorov. Už od čias Verneho išlo do značnej miery aj o autorský zámer – dobrodružstvá neživej sondy nevzbudzujú ani zďaleka také emócie ako objavovanie neznáma človekom. Hoci aj za cenu, že kniha sa od skutočnosti značne odpútava.