RECENZIA: V tieni havrana
Prečítali sme za vás knihu V tieni havrana.
Ono je to vždy dobrodružstvo. Napísať knihu, vydať ju, prečítať. Rovnaké motýliky, aké má v bruchu autor, keď konečne drží svoju prvotinu v ruke, má i recenzent, keď ide takýto samizdat čítať. Samozrejme, že to nemusí dopadnúť zle. Ale väčšinou to nedopadne ani dobre.
Prečo má recenzent motýliky v bruchu? Lebo sa bojí. Bojí sa, že autor, čo napísal ešte len prvú knihu, sa rozhodne zastúpiť celé vydavateľstvo. Preto si recenzent ako prvé pozrie tiráž. A keď otvorí knihu V tieni havrana, jeho srdce pookreje, lebo autor si k spolupráci neprizval len grafika, ale dokonca aj korektora. Chválime!
Poďme ale k tomu najhlavnejšiemu – o čom to vlastne celé je?
Prvotina Mareka Lennera surfuje na vlne postapo, ktorú v československých vodách vidieť čoraz častejšie. Hlavnou postavou príbehu, ako aj jedným z jeho rozprávačov, je Pascal, obyčajný mestský chalan. Jedného dňa sa zobudí s opicou a poznaním, že akýsi nevysvetliteľný jav spôsobil zánik civilizácie takej, ako ju poznáme. Vzápätí je odvlečený do úkrytu, kde sa ľudstvo snaží za veľmi tvrdých podmienok znovu postaviť na nohy, len akosi inak – za pomoci drog a diktatúry.
Pascal sa postupom času dostane vonku a blúdi pustinou, kde stretáva najrôznejšie zvyšky preživších, od obyvateľov miest, kde sa zuby považujú za platidlo, až k vyspelým mníšskym rádom. Paleta je naozaj pestrá, obľúbený postapo rock'n'roll sa mieša s mysticizmom, až sa ku koncu mení takmer na rýdzu fantastiku. Príbeh samotný, určitý boj proti zlu, svet zmietajúci sa v troskách, to všetko sú však len kulisy k premene hlavnej postavy z moderného pôžitkára na muža, ktorý si musí nanovo vykladať celý svoj svet.
Teraz tá zlá správa – kniha V tieni havrana nie je dobre napísaná a napriek tomu, že má korektora, je plná gramatických chýb a štylistických prešľapov, opakujúcich sa slov, nevhodne zvolených jazykových prostriedkov či nikam nevedúcich úvah. Celkovo trpí väčšinou neduhov prvotín vznikajúcich takpovediac na kolene. Ide o dielo nadšenia, a tak k tomu aj treba pristupovať.
Autor si na seba uplietol bič hneď na začiatku. V predhovore nás mladé dievča neurčitého veku hecuje, aký skvelý príbeh nám ide rozprávať. S týmto prazvláštnym fenoménom som sa už stretla aj pri renomovaných autoroch, naposledy v knihe Sila od Naomi Aldermanovej (tú možno raz zrecenzujem neskôr, keď nájdem silu ju dočítať) a nedokážem mu prísť na chuť. Vychváliť svoju knihu ústami nejakej postavy hneď v predslove, to je dosť silný záväzok voči čitateľovi aj voči sebe samému ako autorovi.
Príbeh je teda vyrozprávaný sčasti dievčaťom, jej kapitoly sú napísané v tretej osobe, a sčasti samotným Pascalom rozprávajúcim v prvej osobe. Z nejakého dôvodu sa tam však nájdu aj úseky, ktoré reálne nemôžu byť vyrozprávané nikým, lebo hlavná postava v nich nevystupuje, a tak nevieme, odkiaľ by on alebo dievča vedeli, že sa vôbec stali (ako v kapitole Nora). Ibaže by som sa mýlila a žiadne pasáže nie sú rozprávané dievčaťom, ale iba vševediacim rozprávačom. Prečo by tam ale bol predslov, podľa ktorého ide rozprávať dievča?
Ďalší problém, ak si uvedomíme, že ide o rozprávanie pre publikum, je intímny spôsob výpovede. Ak by bol príbeh iba sondou do Pascalovej hlavy, jeho neustále vnútorné monológy a niektoré scény, napríklad s prostitútkou na verejných záchodoch, by vyzneli inak. Ak si uvedomíme, že to rozpráva pred publikom a hlavne pred dievčinou, ku ktorej má až otcovský vzťah, vyznie to prinajlepšom nepatrične, prinajhoršom trápne.
No bez ohľadu na to, kto a komu príbeh rozpráva, spomínaná scéna s prostitútkou je jedným z príkladov nevhodne zvolených slov a zbytočného motania sa okolo nepodstatnej témy (v tomto prípade, aké špinavé sú záchody minimálne na pol strany) doslova tak, ako rozprávačovi huba narástla. Na jednej strane to môže pôsobiť realisticky, na druhej strane sa to zle číta.
Logika je ďalšou vecou, čo dostáva v knihe V tieni havrana poriadne zabrať. Zamieňajú sa tu slová zviazaný a spútaný alebo truhla a urna, akoby išlo o to isté.
V jednej dlhej scéne hľadá hlavná postava v pustine akúsi psychologickú barličku, vďaka ktorej by sa vedela znovu postaviť na rovné nohy a pokúsiť sa prežiť. Samo osebe je to skvelý námet, Pascal zúfalo túži po spojení s minulosťou a vyťahuje z talónu staré zvyky, aby sa udržal pri zmysloch. A tak si rozhodne napísať si zoznam. Stále dobre. Lenže on si ho vyryje do zmrznutej zeme. Celý zoznam. Celé riadky. Ako?
Podobných zvláštností sa dočkáme na každom kroku. Kým Pascal putuje zmrznutou krajinou a trápi sa chladom, prirodzene rozmýšľa, kam sa má vybrať. Na sever nie, tam je predsa zima. Na juh nie, tam je teplo. Ale, haló! volá nešťastný čitateľ. To by sa ti zišlo? To predsa chceš! Putovanie na juh je predsa jedna z nosných postapo tematík, napríklad v McCarthyho kultovej Ceste, ako jeden zo základných pilierov prežitia. Pascal však nepočuje, riadi sa len svojimi vlastným úsudkom, často veľmi pomýleným. Určite sú scény, kde sa to dá pripísať autorovmu zámeru vykresliť Pascala ako moderného muža, ktorý zozačiatku jednoducho nie je schopný v divočine prežiť a len postupne naberá potrebné skúsenosti. Rozprávač však dospieva k veľmi zvláštnym záverom, nielen pokiaľ ide o prežitie, ale aj v bežných vnútorných úvahách, a preto je ťažké uveriť, že ide o zámer. Okrem tých opísaných vyššie by sme mohli vytvoriť celú zbierku. Pascal kráča zimnou krajinou a čuduje sa, že nepočuje žiaden hmyz. Označuje nejakú postavu malým dieťaťom, aby sme následne zistili, že má pätnásť rokov. Pozerá sa na neznámeho, dobre oblečeného, dobre chovaného chlapa a usúdi, že určite nie je politik. Prečo? Asi iba preto. A dalo by sa pokračovať...
Zhrnutie: Navzdory tomu všetkému alebo možno práve preto, lebo čitateľ sa teší, čo na neho vyskočí na dalšej strane, ide o pomerne rýchlo odsýpajúce čítanie, dobrodružné, miešajúce snáď všetko, čo sa dá v knihe o postapo zmiešať. Viem si predstaviť, že kniha môže zaujať mladších čitateľov, prípadne čitateľov, čo toho veľa neprečítali. Ak teda nie ste zaujatí predsudkami o tom, že kniha by mala mať určitú úpravu, podliehať istej jazykovej estetike alebo že by mali hrdinovia v nej uvažovať a konať logicky, máte šancu príbeh knihy V tieni havrana čitateľsky oceniť.
Marek Lenner – V tieni havrana
Vydavateľstvo: samovydanie - Marek Lenner
Vydanie: prvé
Rok vydania: 2019
Počet strán: 245
Väzba: brožovaná
ISBN: 978-80-570-1013-5
Za recenzný výtlačok ďakujeme autorovi.
Knihu môžete podporiť na startovači.
Najčítanejšie
Najčítanejšie
B.T. Niromwell
Má rada: dobrú literatúru, dobré béčka, knihy, filmy, rýpanie do začínajúcich autorov.
Nemá rada: zlú literatúru, ľudí, čo používajú slovo "moc" ako príslovku