Delava sa plní temnými znameniami. Vo vzduchu cítiť krv a železo, predzvesť blížiacej sa vojny. Krajina naliehavo potrebuje svojho najslávnejšieho hrdinu, ale Cuchenan sa stratil niekde v lesoch a už celé týždne o sebe nedal vedieť. Na záchrannú výpravu sa vydáva skupina vojakov v sprievode barda Minangara a ostáva len na ňom, aby vykonal hrdinský čin, o akých za bežných okolností radšej len spieva…

Píseň války má so svojimi vyše 600 stranami skutočne úctyhodný rozsah. Na prvý pohľad sa zdá, že nie je oveľa dlhšia ako prvé dva diely, má však, netypicky pre Epochu, o niečo menšie písmo. Obálka tentoraz hrá červenou a podobne ako všetky veštby z knihy napovedá, že bude tiecť krv. Míša Merglová navyše upustila od poviedkovej štruktúry. Píseň války sa skladá z úvodnej 150-stranovej novely Divoženky a zvyšok knihy už možno považovať za plnohodnotný román zobrazujúci vojnu Delavy proti rozpínavému južnému susedovi a jeho spojencom.

Uštipačný recenzent by o Piesňach Delavy napísal, že sú neoriginálne. Zdôraznil by, že si požičiavajú Artušových dvanástich rytierov a čarovný meč, vzťah Geralta a Marigolda zo Zaklínača a mnoho ďalších prvkov z iných príbehov… Potom by dodal, že knihy sú naťahané a dali by sa skrátiť, osekať na hluchších miestach atď. atď. Takémuto recenzentovi by som z tohto miesta rada odkázala, nech sa dá vypchať.

Písne Delavy totiž ako celok fungujú ako hodinky. Kým v prvých, možno rozpačitejších dobrodružstvách (prvý diel bol v podstate autorkinou prvou samostatnou knihou) sa zoznamujete s postavami, trochu sa vo svete oťukávate, druhá kniha už načrtáva hlavné konflikty a tá tretia, ktorá sa nám dostáva do ruky teraz, vás schmatne za golier, stiahne do deja, požuje ostrými zubiskami, na konci vypľuje a možno dokonca donúti vyroniť slzičku či dve.

Hrdinovia si ešte ani poriadne nevydýchnu po úvodnom temnom dobrodružstve, nespamätajú sa zo strát, a na južnú hranicu Delavy už dorazí vojsko. Opisy bojov, stratégie i úskokov ma úplne strhli. Vojna nepredstavuje len príležitosť pre hrdinov, aby sa osvedčili, ale je taká ako býva naozaj, neľútostný drvič kostí a končatín, mlynček na postavy. Tie autorka rúbe s odhodlaním nie nepodobným Georgeovi R. Martinovi. Čítajte a bojte sa, len málokto z vašich obľúbencov je v bezpečí. Na pár miestach ma úprimne zamrzelo, že autorka niektorým z nich nedopriala šťastný koniec. Fňuk.

Doťahovačiek medzi hlavnými postavami ubudlo, aj preto, že menej času trávia po krčmách a viac vážnymi vecami. Aj uhlov pohľadu je viac. Zaujali ma napríklad sondy do nepriateľského tábora, kde sme mali možnosť lepšie spoznať našich záporákov, jednak princa bez kráľovstva Simírana, jednak Pani z Tunde. V predchádzajúcich knihách sa spomínala len okrajovo, ako obľúbená mecenáška umenia, jediná žena vládnuca celej krajine v širokom okolí. Teraz sa ukáže ako schopná a ambiciózna vojvodkyňa, vojenský stratég a v neposlednom rade poriadna mrcha, no napriek tomu ma jej pasáže dosť bavili.

Čo sa hlavných postáv týka, Cuchenan sa veľmi nemení, predstavuje rytiersky ideál, ako má byť. No dobre, možno istým spôsobom zradil svojho pána, ale to len pre dámu svojho srdca, to sa neráta. Naproti tomu Minangar, už bezpochyby hlavná postava série, sa zmenil ohromne. Čo načala neopätovaná láska, to záležitosť s divožienkami, zranenie a vojna úplne dokonali. Dospel, zvážnel, aj rozum dostal: v niektorých pasážach nám pekne ukazuje, ako sa ovládať aj vtedy, keď sa celkom nechceme. Znie to dobre, ale v skutočnosti vám z tejto premeny ostane smutno. Osud sa proste s naším bardom pohral tak, až mi ho bolo ľúto.

Píseň války sa číta rýchlo. Po úvodnej novele som mala chvíľku pauzu, ale zvyšok som už dorazila v podstate za deň. A robila som niečo, čo už roky nie – vopred som nakúkala na koniec knihy, ako to celé dopadne. Ja viem, také veci sa nerobia, spoilery sú predsa zlo, môžem sa ísť do kúta hanbiť. Zároveň to ale dokazuje, že som sa s postavami skutočne zžila a bála sa o ne. Píseň války totiž predstavuje veľmi peknú ukážka toho, čo v redakcii často hovoríme autorom pri hodnotení poviedok. Ak dáte čitateľovi postavy, ktoré si obľúbi, nových kamarátov, potom vám ochotne odpustí kadejaké prkotiny, čo by inak písal do recenzie.

Píseň války a s ňou i celý cyklus Písne Delavy skrátka a dobre odporúčam všetkými desiatimi. Nateraz ostáva príbeh bojovníka a barda uzavretý, hoci v doslove autorka naznačuje, že jeden príbeh do série zatiaľ nezaradila. A keďže tam tiež spomína, že ju museli kŕmiť čokoládou, aby knihu dopísala, zhodnotím posledný diel tohto cyklu pomyslenými deväť a pol čokoládkami z desiatich (tú polovicu si nechám ako bolestné za smrť dvoch nemenovaných postáv).

Hodnotenie: 95 %

Klady:

Napínavé

Strhujúce

Zamilujete si postavy

Zápory:

Miestami by sa dalo škrtať

Vydavateľstvo: Epocha

Vydanie: prvé

Rok vydania: 2022

Strán: 651

ISBN: 978-80-278-0100-8

Ďakujeme vydavateľstvu Epocha za recenzný výtlačok.

Odkazy: