Ľudstvo objavilo novú hviezdu. Podľa vesmírnych meradiel neďaleko nášho Slnka. Na tom by nebolo nič zvláštne. Lenže tá hviezda sa tam podľa predošlých prehliadok oblohy donedávna nevyskytovala. A navyše je to modrý trpaslík. Hviezda, aká doteraz nebola nikdy pozorovaná a ktorá by síce mohla vzniknúť z červených trpaslíkov, ibaže… až o pár biliónov rokov. A to začína byť skutočne zaujímavé. Navyše z nej prichádzajú záhadné signály.

Je jasné, že objekt treba preskúmať zblízka. Ako to však urobiť? Autor postupnou argumentáciou vysvetľuje, že najvhodnejšia možnosť je vyslanie kozmickej lode s jediným členom posádky. A je nad slnko jasnejšie, že tým členom posádky nemôže byť nijako spoločenský človek, ale podivín, exot, ktorý sa v nedoziernej samote nezblázni. Po rozličných starostlivých testoch vyberú z hromady kandidátov Tristana. Muža extrémne racionálne založeného s nízkymi hladinami pohlavných hormónov a s nulovou citovou väzbou na kohokoľvek z ľudí. Prvý raz ho stretávame po prebratí sa z hibernácie neďaleko cieľa.

Knižka je útla, no napriek tomu sa o nej dá napísať veľa. Dejovo Modrá anomália pripomína zakončenie kultovej knihy 2001: Vesmírna odysea. Misia vyslaná kvôli ďalekej prírodnej abnormalite, jediný muž v kozmickej samote, cesta bez návratu, osudné splynutie so zdrojom podivnosti. A predsa je iná.

Autor neklame, keď píše, že príbehu dominuje prísna veda. Vedecky zdôvodnený a vyriešený je každý aspekt výpravy. Spôsob výberu uchádzačov, štartu, fungovanie pohonu, zrýchlenie, zbrzdenie. Kľúčové zložky uveriteľnosti medzihviezdneho letu, o ktorých napriek tomu množstvo sci-fi autorov neutratí ani slovo. Podáva tiež množstvo poznatkov o vesmíre samotnom, čo je pre pochopenie diania v knihe nevyhnutné. Aj tí, čo do toho trochu vidia, v nich nájdu nejednu novú, zaujímavú a prínosnú vec. Ja som sa napríklad konečne dozvedela nejaké možné zdôvodnenie toho, prečo inflácia vesmíru náhle ustala. A to je otázka, na ktorú mi nevedel odpovedať ani priamo astrofyzik! Autor toho navyše ovláda oveľa viac než len odbor, ktorý vyštudoval. Po fyzike sa najčastejšie stretávame s biológiou, s fungovaním ľudského tela i mysle.

Lenže informácie treba vedieť dobre podávať. A tu sa objavuje prvý problém knihy. Pasáže, v ktorých Tristan premýšľa a spomína, sú v poriadku. Znejú síce neveľmi ľudsky, ale dobre vieme, že osoba dobrovoľne navždy odtrhnutá od zvyšku ľudstva nemôže byť obyčajným človekom, ale takpoviediac biologickým robotom. Dokonca i keď ho premáhajú nečakané záhadné emócie, aj od nich má silný odstup a komentuje ich s komickou vážnosťou ako postava Sheldona Coopera z Teórie veľkého tresku. To síce obmedzuje možnosti sa s Tristanom stotožniť a sympatizovať, ale aspoň robí jeho fungovanie verným.

Bohužiaľ, na dávkovanie informácií si autor povolal aj ďalšie osoby, ktoré by mali byť oveľa bližšie nám ostatným. Lenže nie sú. Ich vysvetľovacie dialógy pôsobia umelo a nevierohodne. Hoci cítiť, že sa autor snažil poľudštiť ich, účinku sa to míňa. Nezachránia to ani vsuvky o bežných banalitách, ako napríklad o čaji. Ani nevydarená sprievodná mimika postáv. Za veľa hovorí už len to, že replika každej z nich má v počiatočných vysvetľovacích fázach dĺžku celého priemerného odseku. Feministkám navyše istotne udrie do očí, že všetci odborníci sú len muži. Ženy (počítačové programy so ženským hlasom nerátame) sú zobrazené len ako zadubené figúrky nastrčené vyslovene na to, aby im muži mohli ozrejmiť, ako čo funguje. Nijaká z nich nemá ani len meno.

Veľmi pozitívne, naopak, hodnotím vysvetlenie modrej anomálie. Asi pre nikoho nebude prekvapením, že v nej má prsty mimozemská civilizácia. Ale aká! Jej pôvod aj motívy sú fascinujúce. Konečne mimozemšťania, ktorí nehrajú o planéty, ale chcú niečo oveľa… kozmologickejšie. A majú na to. Teda, má na to ich autor. Megalomanstvo väčšinou nerobí dobrotu, no pri takýchto autorových znalostiach nepôsobí ako lacná snaha ohúriť. Naopak, vysvetlenie je tou najlepšou ingredienciou celého príbehu, neopozeraným prvkom, čo sa dnes už v (nielen slovenskej) literatúre tak málo vidí. Napriek prísnej vede a chýbajúcej gradácii, ktorá je ďalším problémom celého dielka, je tak stredná časť knihy najčítavejšia. Vyvoláva chuť zistiť, čo bude ďalej.

Potom ale prichádza záverečná časť románu a s ňou chvíľka nadšenia, no najmä sklamanie. Fyzikálne procesy v ňom sú naďalej logické, objavujú sa však trhliny v logike deja a kauzalite. Tristan je na asteroide, po strete s mimozemskou entitou stráca hmotné telo. A zrazu je bez slovka vysvetlenia opäť na materskej lodi, živý a celý. Zdvihnuté obočie vyvolá už len skutočnosť, že popri všetkej tej prísnej vede a bezpečnostných opatreniach siaha na mimozemský artefakt rukou chránený iba rukavicou skafandra. Tyč by pritom bola oveľa lepšia voľba. Alebo to, že sa Tristan obáva, či jeho stret s oveľa vyspelejšou mimozemskou civilizáciou nedopadne tak ako stret pôvodných obyvateľov amerického kontinentu s európskymi dobyvateľmi. Rozumná obava. Pripravuje sa preto na túto možnosť, chce si niečo overiť… a bum, neurobí to. Azda autor na túto pasáž úplne zabudol? A nielen na túto. Väčších aj menších prešľapov voči logike príbehu a chýbajúcich kľúčových pasáží sa objavuje smerom k záveru čoraz viac. Akoby bol koniec písaný príliš narýchlo.

Potom však príde prudký dejový zlom, ktorý mnohé vysvetlí. Bol by fajn – ak by nastal v strede knihy a od tohto bodu sa dej znova rozvíjal. Lenže on nastane v závere. Čitateľ to netuší – ostáva mu ešte slušný počet stránok do konca, lenže zvyšok sú už len fakty, citáty, poďakovania a nejaké tie „srandičky“. Za spomínaným zlomom nasleduje už len posledná scéna. Zmienený zlom sa tak namiesto skvelého osvieženia a prekvapenia stáva súčasťou často sa vyskytujúceho a nefunkčného záveru, veľmi bežného medzi začiatočníckymi poviedkami Martinus Ceny Fantázie. Navyše, posledná scéna – aj keď sa tiež snaží čosi ozrejmiť – ide proti všetkému predošlému a vyvolá akurát omnoho väčší chaos. Čo sa v skutočnosti stalo? Nijaká z možností, ktoré mi napadajú, na predostrené fakty skrátka nesedí. Možno som len niečo zásadné prehliadla, no každopádne koniec pre mňa zrazil úroveň príbehu prudko dolu. A pritom chcel byť pôsobivý. A aj mohol. Veľmi ľahko mohol byť pôsobivý. Kazí to tam však jedno slovo, jedno jediné maličké slovo, ktoré je pôvodcom všetkej nelogickosti záveru. Nahradiť toto jediné slovo iným a hneď celý záver – i napriek nepeknému dejovému zvratu pred ním – hodnotím omnoho lepšie.

Okrem dejovej logiky románu chýba aj kúsoček ľudskosti. Je zjavné, že autor vie aj o opaku vedy, o iracionalite, intuícii a citoch – oboje sa, napokon, v príbehu hojne spomína. Ale len na vedeckej báze. Autor píše o citovosti, nenechá ju však čitateľov precítiť. Nemá v sebe popri fyzike aj poetickosť ako Liou Cch‘-sin v trilógii Spomienka na Zem. A to i napriek tomu, že ani o veršíky nie je v Buntovom diele núdza. Takže kým vo vzdelaní, zdôvodňovaní a chápaní pestrosti sveta zvládol príbeh na jednotku, v pocitoch má čo doháňať. Obzvlášť v románe, kde napokon emócie, nie veda, hrali hlavnú úlohu a spôsobili najdrastickejší dejový zvrat. No osobnosti podobné Tristanovi možno budú s príbehom spokojné. A rada by som sa s nejakou nich skontaktovala, aby mi popísali, ako oni chápu ten z môjho pohľadu nezmyselný záver.