Strach a spomienka na mŕtveho Kalisa, ktorého za sebou nechal ako svoju stopu, ho hnali vpred. Utekal pred kmeňom alebo pred svojim svedomím dvojnásobnej vraždy? Možno pred sebou samým. Bývalá kňažka, ktorá sa z ničoho nič objavila po jeho boku, ho na chvíľu spomalila.

„Preboha, čo tu robíš, Kailin,“ povedal Arthur.

„Musíme uloviť ďalšieho roháča. Inak budeš pre tú beštiu návnada ty, ako to chce kmeň.“

Arthur na jej tvári nevidel žiadny strach. Práve naopak. Odrážala sa na nej rozhodnosť a odvaha.

„Povieš mi, čo neviem?“ spýtal sa.

Vošli do lesa, akoby prešli tmavou stenou. Bohaté koruny stromov uzatvorili nebo a poskytli im úkryt. Kmene hlasno stonali. Les ich môže ochrániť, ale taktiež môže byť ich pohrebiskom, napadlo im obom naraz. Stromy tu stáli pravdepodobne dlhé stáročia. Boli tu dávno pred Klithami či Sabronmi. Ktovie čoho všetkého boli svedkami. Dávne dary bohov sa stali potravou pre parazity, ktoré prebrali vládu nad planétou.

Arthura a Kailin zrazu obalila tma. Iba oči im svietili hrôzou. Dupot kmeňa o chvíľu zanikol. V diaľke sa ozvalo zavytie.

„Gmork!“ šepla bývalá kňažka. „Ideme mu priamo do papule.“

Karta sa obrátila. Stromy, ktoré im ešte pred chvíľou ako vyslovením nejakého kúzla pomohli, sa rozhodli konať inak. Konáre ich šľahali do tvárí a podlamovali im nohy. Spôsobovali im rany. Koruny sa zrazu otvorili, tak ako ich pred krátkou chvíľou uzavreli a Arthur s domorodkou sa pozreli na mesiac a hviezdy, jediné zdroje svetla.

K Údoliu sĺz prišli doráňaní a zakrvavení. Pach krvi beštiu priťahoval. Roháč svojim hrubým konárom zovrel Kailin hrdlo. Máme dosť vašej nadvlády, počuli Kailin s Arthurom v hlavách. Ona bude naša prvá obeť. Po nej všetci domorodci. Znelo to ako povzdych, ale obaja jasne rozumeli každému slovu. Arthur v diaľke spozoroval siluetu. Vytiahol nôž a z celej sily ho zapichol do kmeňa. Z diery začala vytekať krv. Bodol štyrikrát. Roháč nevydal žiadny zvuk. Stekala po ňom krv, ale on akoby žiadnu bolesť necítil. Svoju obeť nepustil. Pohybujúce sa stromy sa na Arthura rútili z každej strany. Tak toto nebude jednoduché. Kailin je v pasci, Gmork alebo vlk, či čo to vlastne bolo, sa blíži, roháče sa vzbúrili, jeden ulovený je ďaleko odtiaľto v osade, kde na Arthura čakajú, aby ho zabili a naservírovali oblude k večeri. Navyše ich zajali ozrutné pohybujúce sa stromy. Čo ak Valenov kmeň už neexistuje? Arthur si predstavil pole mŕtvych tiel. Pokiaľ rýchlo niečo nevymyslí, seba ani novú náčelníčku nezachráni. Konáre sa mu ovinuli okolo nôh. V tej istej sekunde chcelo pomstychtivé zviera svojimi hrotmi prevŕtať Kailin, keď vtom oblohu preťal ostrý blesk.

„Sľub bol porušený,“ ozvalo sa zvrchu.

Roháče pustili Arthura.

„Nebudeme viac vašimi otrokmi,“ povedali stromy. „Chceme odplatu.“

Nebo odpovedalo smiechom. Zaraz sa spustil hustý dážď.

„Nemôžete oklamať prírodu. Príroda sme my. Nemôžeme ísť proti sebe. Sme jedno,“ prehovoril roháč, ktorý držal nehybnú Kailin v zajatí. Zdalo sa, že ešte dýcha.

„Ľudia a príroda by mali byť späté, ale od začiatku tomu tak nebolo,“ zaznelo zhora. „My, bohovia, sme medzi sebou bojovali a stratení zvíťazili. Planéta je naša a všetko na nej tiež. Je to stávka.“

Zdvihol sa silný vietor

„Stávka?“ zopakoval Arthur.

„Dobro vytvorilo civilizáciu a podmienky na život sme vyhrali my. Gmork nedostal jesť. Viac čakať nebudeme. Odčinili sme naše dielo darom, o ktorý prídete. Všetci.“

Nebo preťalo oslepujúce svetlo a na to sa uzavrelo. Všetko bolo zas ako predtým. V diaľke medzi stromami sa mihol akýsi tieň. Arthur rozoznal veľké zviera. Gmork! Beštia sa rozmnožila. Boli ich tucty.

* * *

„Návnada sa nevydarila,“ povedala Monika.

„Tak odletíme bez Arthura,“ navrhla Jewel, za čo si vyslúžila Lacov vražedný pohľad.

„Možno je už -“

„Hovorila si aj o inom spôsobe,“ prerušil ich Laco.

„Bude sa musieť jeden z vás obetovať,“ odvetila androidka.

„Ako to myslíš?“ prehovorila znova Jewel.

„Bytosť v červej diere potrebuje potravu rovnako ako Gmork. Potrava musí byť organická. So mnou nepočítajte.“

Čo ak bol ten netvor iba zhmotneným ľudským strachom, ako niečo, čoho sa človek bojí? Premýšľal Laco. Možno ten netvor prebýval iba v ich mysliach. Ak boli ich mysle experimentom, Gmork možno vôbec neexistoval, aj keď bol výtvorom "kapitána Turboplazmu". Čo ak ho vytvoril v inej realite?

* * *

Kowalski sa pripravil na ďalší ťah. Ukazovák mu pristál na klávesnici. Stlačil klávesu a tmavú oblohu nad treťou planétou obsadili lode.

„Šou sa môže začať. Kto bude víťazom?“

O tom za krátko rozhodne možno práve on.

* * *

Jacoba pálili oči z ostrého svetla. V hlave mu hučalo, ako pri výbuchu ohňostroja, ktorý práve vyplnil nebo. Pôvodný plán zachrániť Arthura sa v okamihu rozplynul. Najprv potreboval zachrániť seba. Lesom preletel rýchlo ako guľka kožou. Roj na oblohe sa na krátko utíšil, aby sa pripravil na ďalšiu odpoveď. Jacob vyjavene pozeral na blikajúce svetlá a výbuchy nad ním. Zrazu o niečo zakopol. Natiahol sa na zem, ale pancier jeho náraz stlmil. Pred ním sa vynorili ruiny prastarého mesta. Videl schody, ktoré končili kdesi uprostred neba. Na druhej strane zbadal skupinku mužov v brnení. Rýchlo sa schoval za stĺp. Muži kládli základy akejsi budovy. Stavali mesto a vojna na nebi bola pre nich nemá. Možno sa práve ocitol v starovekom Ríme, kde sa minulosť, prítomnosť a budúcnosť prelínali. Jacob premýšľal, že sa spojí s Monikou, aby sa o mieste, ktoré v ňom zanechalo prísľub tajomstva, niečo dozvedel, ale zabránil mu v tom ďalší nálet. Vojaci pracovali ďalej, akoby nič nepočuli. Jacob sa porozhliadal po nejakom úkryte. Narazil na akési dvere. Vnútri bude mať dosť času premýšľať, kto vlastne bojuje proti komu. Priplazil sa ku dverám. Skúsil kľučku. Stará mosadzná závora nechcela povoliť. Vydýchol si. Zaprel sa, použil všetku silu, ktorú v sebe našiel. Haspra našťastie povolila. Odchýlil ťažké dvere a vstúpil.

Vnútri bola tma ako v tuneli. Vzduch bol vlhký, studený a zapáchal hnilobou. Znásobené zvuky boja sa ozývali zo všetkých kútov. Zapol svetlomet. Svetlo prechádzalo voľným priestranstvom, až sa voľne zastavilo pri schodoch. Kovacs zasvietil dolu, potom začal zostupovať. Keby sa nedržal stien lemujúcich schodisko po stranách, určite by spadol a zabil by sa.

Po dlhom čase zišiel na zem. Pred ním stáli ďalšie dvere. Určite nebudú otvorené, premýšľal. Závora sa s nepríjemným vrznutím uvoľnila a Jacob sa dostal do úzkej chodby. Strop mal asi desať centimetrov nad hlavou. Teplota klesla najmenej o päť stupňov. Svetlo preťalo nikde nekončiacu prázdnotu. Katakomba nemala koniec? Pilotom prešla vlna vzrušenia, ktorá bola oveľa silnejšia ako strach. Musel preskúmať, kam priestor ústi. Možno nájde poklad. Pousmial sa nad vlastnou naivitou. Dotkol sa steny. Bola ľadová a vlhká. Ticho prerušovalo iba kvapkanie vody a vzdialené ozveny vesmírneho zápasu. Stiahol sa do seba ako do kukly, aby aspoň tak čelil nízkej teplote, ale veľmi mu to nepomohlo. Rozmýšľal, či by nebolo dobré sa vrátiť a na celú záležitosť zabudnúť. Nebezpečenstvo vonku a zvedavosť, koketujúca s ním, ho však znovu presvedčili o opaku.

Chodba ho voviedla do veľkej izby. Na zemi ležali drevené škatule a ľudské kosti. Stuhla mu krv v žilách. Svetlomet monitoroval malú miestnosť až sa zastavil na rakve priamo pod Jacobovými nohami. Bol v krypte. Na vrchu rakvy, ktorá ležala pod jeho nohami, bolo napísané akési meno. Len, čo ho prečítal, pred očami sa mu zahmlilo. To nie je možné. Ako môže byť niekto mŕtvy a súčasne na žive? Mal pocit, akoby sa práve pohyboval v alternatívnom priestore a všetko bolo iba kópiu. Jeho vedomie zaregistrovalo akýsi náraz a potom sa zastrelo.