Ďaleká budúcnosť, v ktorej sa na území bývalých Spojených Štátov rozprestiera Panem – krajina tvorená vládnucim, technologicky vyspelým Sídlom a zaostalejšími, chudobnými dvanástimi obvodmi. Sídlo každoročne usporadúva krutú reality show s názvom Hry o život. V nej sa z každého obvodu losovaním vyberie po jednom chlapcovi a jednom dievčati vo veku 12-18 rokov. Tí sú potom zavretí do Arény, kde musia zostať, až kým neostane nažive len jediný z nich. A keďže to by mohlo trvať aj nudne dlho, do Hier môžu kedykoľvek a akýmkoľvek spôsobom zasiahnuť organizátori snažiaci sa vyvolať čo najdramatickejšie a najkrvavejšie súboje medzi súťažiacimi. Všetko v priamom prenose sledujú diváci – rozmaznaní obyvatelia Sídla nadšene, súcitnejší obyvatelia niektorých obvodov už pomenej. Diváci môžu svojim favoritom pomáhať formou malých sponzorských darčekov posielaných do Arény.

Tento rok sa za dvanásty obvod Hier zúčastní aj rozprávačka príbehu Katniss – introvertné, necharizmatické (no čitateľsky sympatické) dievča. Je však veľmi schopná – v šestnástich rokoch je hlavou rodiny, pretože po smrti svojho otca sa stará o matku aj mladšiu sestru. Katniss má odpor k Hrám a zabíjaniu ľudí. Aj z tohto dôvodu veľmi neverí tomu, že by z Hier vyviazla živá, hoci vie dobre zaobchádzať s lukom a šípmi. Za chlapcov bol z jej obvodu vylosovaný Peeta, jej rovesník. Peeta pred divákmi vyhlási, že Katniss miluje. Katniss to nepovažuje za nič iné než za jeho stratégiu, ako zapôsobiť na sponzorov, a spočiatku je pobúrená – neskôr sa však rozhodne jeho “plán” prijať a predstierať, že Peetu tiež ľúbi...

Nezaujali anotácie na internete, na základe ktorých som čakala čosi pochmúrnejšie a uletenejšie, nezaujala ukážka na prebale knihy, film som nevidela. Navyše zopár predošlých teenagerských kníh fantastických žánrov, ktoré som čítala, bolo otrasných, čo vo mne prirodzene vyvolalo skepsu voči tomuto druhu literatúry. Samu ma preto prekvapilo, ako ľahko som sa začítala do tohto diela a ako rýchlo som ho zhltla. Dobre čítavý príbeh mi bol príjemne blízky. Vťahujúca atmosféra, skvelá štylistika (či skôr preklad?) (pochvala v tomto prípade ide Mišovi Jedinákovi, ktorý dielko prekladal - pozn. Šaňo) – aj môj chorobne precitlivený zmysel pre opakujúce sa slová ich v celej knihe našiel len zo tri. Hoci prostredie bolo temné, čítalo sa o ňom ľahko a príjemne. Dej bol pekne vyvážený, nikdy som nemala pocit, že čosi je pridlhé, že je niečoho priveľa alebo primálo – dokonca ani od pasáží, v ktorých sa toho veľa nedialo, som sa skoro nevedela odtrhnúť. Bojové scény neboli priveľmi drastické, ale zase ani naivné či cenzurované, skrátka – vhodné pre násťročných. Čitateľ nezakopáva na každom rohu o klišé – napríklad mužský hrdina nie je žiadny superman, ale v tomto príbehu je on ten slabší, koho treba chrániť. Na druhej strane však nie je ani úplne neschopný. A Katniss mu nepomáha z otrepanej nehynúcej lásky, ale z vďačnosti za dávnu záchranu svojho života i kvôli mienke svojho okolia, čo je zaujímavo osviežujúci dôvod. Jej mierne kontroverzné správanie je však bezpečne vyvážené početnými situáciami, kde prejavila súcit a obetavosť, ako sa na správnu kladnú postavu patrí. Vďaka náznakom negatív jej správania aj napriek svojej kladnosti Katniss pôsobí uveriteľne a nie ako anjel, ktorému chýba už iba svätožiara. Dobre vykreslené sú pocity hrdinky, jej strach, jej pochybnosti, obavy a úvahy o tom, čo sa asi deje mimo izolovaného priestoru Arény, ako aj psychické vyčerpanie ku koncu Hier. A príbeh (aspoň tento diel) sa našťastie nezačal uberať smerom, ktorého som sa obávala už pri čítaní obsahu. Vďaka tomu som si po prečítaní záveru poriadne vydýchla. Uf! (žeby som po tom predsa len siahol? - pozn. Šaňo)

Napriek celkovému veľmi pozitívnemu dojmu mám dve drobné výhrady. Prvá sa týka úplnej absencie vysvetlenia fungovania technológií. Áno, Katniss nie je v tejto oblasti veľmi vzdelané dievča, áno, sme v ďalekej budúcnosti, kde sa dajú očakávať neuveriteľné vynálezy – napriek tomu mne tie technológie pripadajú až príliš zázračné. A čo je pre niekoho horšie, autorka si ohľadom nich sama odporuje. Moja predstava Arény ako jednoduchého ohradeného pozemku kdesi v prírode prekonávala počas čítania značnú prestavbu až k pochopeniu, že na Aréne vlastne nie je prírodné vôbec nič – porotcovia v nej majú pod palcom všetky živé i neživé zložky okrem súťažiacich. Ako sa toto a iné zázraky dajú technologicky zvládnuť, to mňa, “vrtáka” do všetkých zdôvodnení, trápilo čím ďalej, tým viac... bohužiaľ, nedočkala som sa ani jedinej objasňujúcej vetičky. V minulej recenzii som vyčítala príliš podrobné vysvetľovanie všetkého – toto bol zase opačný extrém, nevysvetlenie ničoho.

Druhá výhrada je dejová. Týka sa jednej konkrétnej scény, podľa mňa najväčšej slabiny celej knihy. O to horšie, že autorka ju za slabinu zjavne nepokladá a v druhom dieli nám ju pripomína, kde sa len dá. Ide o scénu umierania jednej postavy v náručí druhej – patetické klišé posilnené spevom na rozlúčku s umierajúcou. Navyše sme predsa v Aréne, na mieste, kde treba byť neustále v strehu, vzácna je každá sekunda – a zrazu spev a potom pohrebné obrady? Toto všetko vo mne nevyvolalo dojatie, ale pocit trápnosti. (Presne tak neprimerané to bolo aj vo filme, Adhara. - pozn. Šaňo)

Netreba tiež zabúdať, že román je primárne určený teenagerom a preto je do istej miery výchovný. Ak však máte chuť na oddychové dobrodružné čítanie, jednoduché, ale nie primitívne, môžem odporučiť. Nič lepšie pre násťročných som už dávno nečítala.