Nebudem tu opisovať cestu vlakom o piatej ráno z Košíc, ale už tam začala dobrá atmosféra rozhovorom s jedným z porotcov, Jaroslavom Lupečkom, s ktorým sme mali spoločnú cestu. V Bratislave sa k nám pripojil Mark E. Pocha a Martin „Cuco“ Luciak, po úspešnej ceste bratislavskou MHD sme dorazili na miesto určenia.

Veľtrh klasicky ponúkol veľa kníh a vystavovateľov, mojím hlavným cieľom ale bolo tak, ako pred dvomi rokmi, vyhlasovanie výsledkov Fantasy Award a Martinus Ceny fantázie s pridruženými kategóriami (v Cene Béla sme mali s Marekom Slabejom finálovú poviedku, o tom hneď bude reč).

Program sa síce zmenil kvôli všelijakým zhodám okolností, ale moderátor Tomáš Palonder to zvládol s gráciou. Takže, najprv krst knihy Venile od mladej Valentíny Sedílekovej, potom kalendár od Daniela Heviera a mohlo sa pristúpiť k samotnému aktu vyhlasovania výsledkov.

Musím priznať, že som bol pomerne potešený, vyšli mi aj tipy na výhry, aj ich obdržali ľudia, ktorým som to prial. Ivana Molnárová Dubcová mala účasť až v troch finále, jedno premenila na výhru – poviedkou „No end to the circle“ vo Fantasy Award. Anton Stiffel zasa v silnej konkurencii vyhral Cenu Eset za najlepšiu scifi poviedku, Lenona Štiblaríková získala ocenenie za najlepšiu fantasy poviedku s dielkom „Táto krajina nie je pre slabých“. Autori publikujúci na scifi.sk tento rok žali dve prvé miesta v pridružených súťažiach, Janka Tabačková získala s poviedkou „Ako bez duše“ Cenu Bibliotéky, a potom prišlo pre mňa asi najväčšie potešenie, naša poviedka „Jazvy, láska a oceán hnisu“ bola vybraná ako najlepšia spomedzi hororov!

Samotná hlavná súťaž ukázala, že je čoraz ťažšie napísať niečo naozaj ohurujúce, pretože slovami, ktoré zazneli na posedení v reštaurácii Incheby: „Veľa Slovákov píše a mnoho z nich píše dobre.“ O tom, že to bolo ozaj o kúsočky svedčí fakt, že cenu poroty získala poviedka, ktorá mala 40 bodov (Martin Petro – Muž, ktorý vymyslel farbu), aj to sa musela porota rozhodnúť, keďže to nebola jediná poviedka vo finále s rovnakým počtom bodov. Potom boli až tri tretie miesta poroty, ktoré mali o bod menej a plejáda poviedok, ktorá to do päťky nedotiahla. (Tá na šiestej pozícii mala 38 bodov a áno, bola tam aj naša poviedka.) Vavríny víťazstva získala Anna Olejárová s poviedkou Preplatok; Muž, ktorý vymyslel farbu ju pretavil na striebro, zamotané výsledky podporili aj diváci dvomi bronzovými miestami – poviedky Forrest od Michala Brata a Sarah od Filipa Brišša.

Nuž a samotné dojmy z výhry? Ohromná eufória, všetky doterajšie neúspechy boli aspoň na okamih zabudnuté. Bude to znieť ako klišé, ale mal som ozaj malú dušičku, keďže konkurencia bola silná. Vo finále našej kategórie bol aj spomínaný Preplatok, ďalej Michal „Inferio“ Hosťovecký so Zdochlinárkou, ktorý dokázal vyhrať jedno kolo Ohnivého pera a to tak, že bral hneď prvé dve miesta. Päticu doplnili Lenka Štiblaríková (Cena za najlepšiu fantasy poviedku) a Peter Gajdošík s nemenej kvalitnou prácou Moja krv. Nakoniec sa ale sen stal skutočnosťou a v okamihu, keď Ivan Harman z vydavateľstva Artis Omnis povedal meno Mareka Slabeja, už som vedel, že sme to dali. Cítil som, ako keby sme vyhrali majstrovstvá sveta. Množstvo knižiek, ktoré sme dostali, mi prinieslo po spiatočnej ceste mnoho vtipných zážitkov.

Navyše, človeka to nakoplo a dodalo to množstvo tvorivej energie tak potrebnej pri práce na iných dielkach, ktoré pevne verím, že jedného dňa uzrú svetlo sveta. Zároveň padli otázky, či budú aj ďalšie pokračovania zo sveta nášho nekromanta. Za seba môžem povedať, že úspech zmenil odpoveď zo „skôr nie“ na „pravdepodobne áno“. Ostal tam totiž priestor, kde sa dá posúvať, takže až sa myšlienky upracú tým správnym smerom, nové príbehy budú otázkou času.

Zakončím to plánmi do budúcna – zlepšovať sa, makať, keďže ocenenie beriem aj ako zodpovednosť, že sa dosiahla istá méta, ktorá by sa nemala podliezať. Ak ale všetko vyjde, okrem nekromanta sa dostanú von aj nejaké tie scifi veci, ktoré by som rád dokončil skôr, než skončí toto milénium. :-D Časť z nich sa hádam objaví aj v ďalších súťažiach, neúspech posunie, úspech poteší a držať v ruke recenzný výtlačok s vlastnou poviedkou vo vnútri je na nezaplatenie. Vidíme sa teda (snáď už) o rok.