Rok sa s rokom stretol a opäť nastal čas prečítať si zborník najlepších poviedok z našej najprestížnejšej žánrovej súťaže, Martinus Cena Fantázie. Knižka Fantázia 2023 bola pokrstená v novembri na Bibliotéke a na vyše 500 stranách prináša poviedky od 26 autorov, známych i úplných nováčikov. O obálku sa tentoraz postaral Slavomír Jakab. Temné obrazy na nej kontrastujú s červeno-ružovo-zelenou škálou (tak trochu vianočnou, nie?), a určite padne do oka.

Zborníky z MCF systematicky čítam už jedenásť rokov. Vlastne sa z toho u mňa stala každoročná tradícia, na ktorú sa vždy teším. Po tom čase vo mne súťažné poviedky už nevyvolávajú také čisté nadšenie ako zo začiatku, aspoň nie tak často. Stále ich ale rada objavujem, porovnávam a rozoberám.

Keď beriete do ruky Fantáziu, musíte pamätať na to, že je to súťažný zborník. Poviedky v nej limituje súťažný rozsah a uverejňujú sa viac-menej v podobe, v akej do súťaže prišli. Bez redakčnej úpravy, ale s jazykovou korektúrou. Tento rok sa pri korektúrach vyskytol menší problém, takže v niektorých poviedkach sa nájdu očividnejšie chyby - boli vytlačené s viacerými verziami tej istej vety, takže problém asi nastal pri prijímaní zmien od korektora.

Najnovšej Fantázii podľa mňa jednoznačne kraľujú horory, či už krvavé alebo psychologické. Uznávam, môže to byť tým, že inak sa horormi až tak nezaoberám, ale poviedky z tohto žánru mi prišli menej obohrané než v iných žánroch, našli sa v nich najzaujímavejšie nápady a najefektívnejšie vo mne vyvolali emóciu. Niet sa čomu čudovať, že Gumák, hoci v čitateľskom hlasovaní neuspel, sa stal najlepšie hodnotenou poviedkou v súťaži. Za pozornosť ale stoja aj mnohé ďalšie, niektoré aj napriek menej kvalitnému spracovaniu vyvolávajú skutočné zimomriavky.

Zaujímavé nápady a veľkú rozmanitosť prinášajú aj tohtoročné fantasy poviedky. Dočkáme sa postapo sveta s vílami, historickej detektívky, ktorú ocenili porotcovia, a mnohých ďalších. Ja osobne som si najviac užila šialenú jazdu “na vlnách” s neortodoxnými pirátmi (z Karibiku :D ).

Sci-fi poviedky sa mi celkovo páčili najmenej. Žánru sci-fi opäť kraľujú počítače, mozgové čipy a počítačové hry. Témy sú to aktuálne a trendové, len ma po posledných štyroch rokov už trochu unavujú, keďže výnimiek sa v zborníkoch nájde len máličko. Rada by som si vo Fantázii opäť prečítala sci-fi, ktoré sa nebude báť stáť samé za seba. Nebude ospravedlňovať svoju existenciu kritikou politickej situácie, a proste ma len po starom zavedie na neznáme svety ku hviezdam. Alebo tak nejako.

Úvod máme za sebou, poďme k jednotlivým poviedkam. Tento rok píšem, na rozdiel od posledných troch, recenziu sólo. Preto som sa rozhodla urobiť veci po svojom a vypustiť z nej číselné hodnotenia. Poviedky už boli v priebehu súťaže bodované dosť. Teraz prišiel čas ich proste len čítať.

Poviedka patrí medzi finalistov Ceny Bibliotéky. Jej obsah môžeme zhrnúť takto: dedko s babkou ťahali repu a stretli pritom lovecraftovské monštrum. Skôr než medzi horory ale tento nápaditý textík zapadá do humornej fantastiky. Postavy majú nad životom závideniahodný nadhľad a rýchlo mi padli do oka. Text ma viac bavil v prvej polovici, kým postupne nastoľoval tajomstvá, menej v tej druhej, keď to začalo byť pritiahnuté za vlasy a riešenia problémov prichádzali až priľahko. Plynulému čítaniu miestami bránili štylistické nešikovnosti. Hravé dielko na jednorazové pobavenie.

Víťaz ceny pre najlepšiu fantasy. Policajt na dôchodku rozpráva vnukovi o záhadnej vražde v medzivojnovej Bratislave a jej nadprirodzenom rozuzlení. Príbeh je pekne naviazaný na historické udalosti, fantastický prvok je originálny, atmosféra tajomná, text poľahky udrží pozornosť čitateľa. Zišlo by sa však vyriešiť niekoľko logických otázok, lebo po hlbšom zamyslení úplne nesedia detaily. Nezaškodil by ani lepší názov s menšou dávkou spoileru. Text vám však veľmi príjemne pošteklí fantáziu a budete chcieť viac. Podľa mňa je napríklad škoda, že sme si výlet do obrazu aspoň raz nevyskúšali s rozprávačom z prvej ruky.

Víťazná poviedka má zaujímavý nápad i spracovanie. Na D1 vznikla obrovská, neprekonateľná dopravná zápcha. Hlavná postava, chlapík prezývaný Arafat, sa rozhodne vymaniť z nečinnosti a pokúsiť sa nájsť cestu von. Okolo kolóny vzniká zručne vykreslená postapokalyptická spoločnosť. Musíte však pristúpiť na autorovu hru, lebo svet je skôr symbolický, s odkazmi na problémy spoločnosti, než realisticky vystavaný. Pointa vás prekvapí, len sa cez ňu budete musieť prehrýzť cez niekoľko úsekov, ktoré boli aspoň pre mňa menej záživné. Autor si od postáv drží bezpečný odstup, a tak som sa na ne mala problém emočne napojiť. Chápem ale, prečo podľa porotcov i hlasujúcich toto dielo vyniká: jednak technickou zručnosťou, a jednak myšlienkami.

Poviedka sa dostala do finále Ceny pre najlepšiu fantasy. Skúsené autorské duo namiešalo svoj svet z odvážnej kombinácie podžánrov. Postapokalyptické kulisy obývajú ľudia aj nadprirodzené bytosti. Vzťahy medzi týmito skupinami pripomínajú seriál Carnival Row, štruktúra diela zase akčnú školu. Dielu možno vytknúť snáď len to, že nápad nemá v samostatnej poviedke dosť miesta a trochu preteká cez okraj. Poviedková súťaž preň podľa mňa nie je úplne ideálnym prostredím. Materiál by v pohode uživil aj celý román. A podľa mojich informácií asi aj uživí.

Saša po nehode, ktorá ju pripravila o rodičov i zdravie, býva u babičky. Nechodí do školy, priatelí sa len s nemou susedkou, až kým tá záhadne nezmizne. Nežná, melancholická fantasy autorke priniesla účasť vo finále. Číta sa ľahučko a aj bez akcie sa rýchlo ponoríte do deja. Mágia sa odohráva na pozadí bežného života, príbehu nedominuje. Mohli by sme sa pýtať, koľko z toho sa naozaj odohralo a koľko je len dôsledkom poškodenia Sašinho mozgu pri nehode. Ale keďže sme fantasti, pýtať sa to nechceme. Oveľa radšej uveríme, že naozaj existuje nejaké lepšie miesto, kde spievajú víly. Poviedka dostala môj hlas.

Ako by ste sa cítili, keby sa vám snívalo o vraždách, ktoré sa naozaj stali?

Finálová poviedka Ceny Béla prináša zaujímavý hororový nápad. Príbeh je veľmi napínavý a na niekoľkých miestach, hlavne ku koncu, vo mne úspešne vyvolal zimomriavky. Autor ale má ešte čo doháňať po remeselnej stránke. Najmä v úvode, kým sa mi podarilo ponoriť do deja, ma veľmi rušilo opakovanie informácií, textu by prospelo radikálne škrtanie. To platí aj pre dialógy. Niekedy môže byť zbytočné prerozprávať všetko vrátane pozdravov a zdvorilostných formuliek, ak sa veci správne naznačia, do rozhovoru sa dá vhupnúť aj neskôr. Mala by som i logické otázky, napríklad ako mohla psychologička len tak poslať záznam zo sedenia tretej osobe. Autor ale dokáže to, čo je v horore asi najdôležitejšie, vyvolať skutočné emócie. Na konci som sa o postavy bála.

Ďalší finalista hororovej ceny. V poviedke odohrávajúcej sa pri Zemplínskej Šírave sa prelínajú Šarlotine spomienky so súčasnosťou. Najmä zo začiatku musíte teda čítať veľmi-veľmi pozorne, aby ste udalosti zatriedili do správneho obdobia a zorientovali sa v retrospektívach. Medzi najlepšie horory poviedku vyniesla desivá a veľmi originálna druhá polovica, kde sa spája mysteriózne s nechutným a s poverami. Text by sa dal vylepšiť, pokiaľ ide o štylistiku a spomínané triedenie informácií. No keby Lovecraft trávil letá jedením čerešní u východoslovenskej babky, napísal by podľa mňa presne niečo takéto.

Finalista Ceny Eset Peter Udvardi sa vo svojej poviedke zaoberá veľmi aktuálnou témou umelej inteligencie, konkrétne jej využitia na politické účely. Na jednej strane stojí AI verzia nemenovaného maďarského populistického lídra, na strane druhej slovenský volebný vzorec, ktorý má voliť za vás. Nápadov a odkazov je tu hŕba a priestoru v poviedke málo. Bohužiaľ, tým utrpeli postavy, výstavba deja a aj zrozumiteľnosť textu. Veľmi ťažko sa v ňom orientuje a ani po opakovanom čítaní si nedokážem jednotlivé prvky pospájať do pochopiteľnej mozaiky. Nápad verzus spracovanie, 1 : 0.

Umelá inteligencia opäť pretvára svetový poriadok. Protagonista v novom svete, kde je všetko možné, získava, na svoje veľké sklamanie, úlohu upratovača. Všetko tu funguje ako v počítačovej hre, väčšinu vecí upracete jednou handrou, ani ju netreba veľmi žmýkať. Za bizarnosťou deja sa skrývajú úvahy o spoločnosti. Autorke poviedka síce vyniesla víťazstvo v Cene spoločnosti Eset, ale keďže viem, akých spisovateľských výkonov je schopná, tento ma zďaleka neuspokojil tak ako porotcov z Esetu. Možno je problém, že poviedky nečítam v anonymnej podobe.

Ponurá vízia spoločnosti kontrolovanej cez čipy. Medzi hlavné postavy patrí policajt a obeť vraždy, ktorej čip sa po smrti nevypol, takže všetko cíti a počuje. Sociálne kredity, bezohľadná korporácia, odboj proti nej. Zaujímavé dielo, v ktorom však silne pokrivkáva vnútorná logika. Prečo robiť kompletnú pitvu, ak je príčina smrti známa a stačí len vybrať čip? Ako čip dokáže vidieť a počuť, keď nie je zapojený v “hardvéri”? Viac než to mi ale bije do očí Michalove záverečné rozhodnutie, keď dosiahne presný opak toho, čo chcel. Nechápem jeho motiváciu, čo si myslel, že dosiahne. Autor pri spracúvaní tohto komplexného námetu do poviedky zrejme vynechal nejaké ohnivká reťaze.

Krátke, nepríjemné a veľmi-veľmi účinné. Až nemám čo dodať. Sovietski vojaci po návrate z fínskeho frontu trpia okrem posttraumatickej poruchy ďalším neduhom. Tomuto hororu uniklo finále len o chlp a niet sa čomu čudovať. Bonus za najlepší hororový nadpis v zbierke.

Pokojne si pomyslite, že som snehová vločka, ale túto finálovú poviedku proste nedávam. Dokonca som ju ani pri písaní recenzie ako jedinú neprečítala druhý raz. Autorovi pritom nemôžem uprieť kreatívny prístup a pestré nápady, ale mne tento text vôbec nesedí do vkusu. Vtípky i odkazy ma začali po prvých odsekoch skôr unavovať než rozosmievať, v druhej polovici doslova nudiť. Spoločenské presahy, ktoré zrejme mali priniesť zdanlivú hĺbku, sa nedostali ani do povestných šesť stôp pod povrchom. Navyše s najväčšou pravdepodobnosťou odsudzujú poviedku na rýchlejšie zastaranie.

Príbeh bratislavského lúzra, ktorý dostane možnosť cestovať v čase a rozhodne sa otočiť svoj život. Sci-fi línia zostáva v pozadí, predstavuje skôr cieľ než prostriedok. Nedostanete odpoveď na otázku ako a len v obmedzenej miere prečo. Väčší dôraz sa kladie na postavu Eda, mimochodom výborne vykreslenú, a vynikajúco zobrazenú atmosféru Bratislavy osemdesiatych rokov. Ako časovka poviedka neprináša žiadne zaujímavé nové nápady, dokonca ignoruje známe paradoxy. Ako civilný príbeh muža túžiaceho po druhej šanci funguje dosť pekne. Ľahké a celkom príjemné čítanie.

Ďalšia z poviedok, ktorej finále ušlo len o kúsoček. Protagonistovi kamarát, chemik, prinesie podivnú drogu a tá mu spôsobí jedinečný zážitok. Text sa nehrá na nič hlbšie, ide len o krátku jednohubku s bizarným nápadom. Mne osobne by sa oproti tým ambicióznejším bodovala ťažko. Podľa tabuľky sa ale javí, že porotcovia presne toto potrebovali.

Finalista Ceny Eset sa vymyká z niekoľkoročného začarovaného kruhu mozgových čipov, RPG a sociálnych kreditov. Ide o cestu podivným postapokalyptickým mestom, striedanie temných i znepokojivých obrazov, dôraz sa kladie na atmosféru, často na úkor jednoznačnosti. Jasný však asi byť ani nemal. Možno mu vyčítať prehnanú opisnosť, ktorá čitateľa miestami až umára, a často aj nešikovnú voľbu slov. Atmosféru som si do istej miery dokázala užiť, stále však presne neviem, čo sa v príbehu odohralo.

Táto finálová poviedka z Ceny Bélu neprekypuje desivými ani znepokojivými obrazmi, snáď až na drzé stonožky. Nevyvolá strach a znechutenie, namiesto toho hrá na nostalgickú strunu. Pointu uhádnete rýchlo, ale text si aj tak užijete vďaka nádherne vykreslenej postave prababky Margity a jej spomienok, ako aj svojských náhľadov na život v novej dobe. Autorka vie na základe jednoduchých scén pekne naznačiť vzťahy medzi postavami. Pri čítaní si isto spomeniete na svoje babičky a ich hlášky, či už tu s vami ešte sú, alebo nie.

Psychologický horor autorke vyniesol Cenu poroty i Bélu. Príbeh je vyrozprávaný z pohľadu dvoch postáv, Anny, ktorú zjavenie Gumáka postupne privádza do šialenstva, a jej manžela, ktorý sa snaží pochopiť, čo sa stalo. Postavy sú dôkladne premyslené, atmosféra napriek pomalosti deja hustne, pozornosť čitateľa sa udržiava postupným odhaľovaním tajomstiev. Existenciu gumáka si môžete vykladať rôzne. Komplexný text patrí k najlepším v zborníku. Po druhom čítaní tak trochu ľutujem, že som za ňu nehlasovala.

Pirátska fantasy. Vtipná, akčná, rýchla, nápaditá, odvážna. Text vás rýchlo vtiahne vďaka exotickému prostrediu a pekne zvládnutým dialógom. Úplne ma dostal strážnik, ktorý robil pravopisné chyby aj v hovorenej reči. Pri čítaní sa zabavíte rovnako, ako sa podľa mňa autorka bavila pri písaní. Zatiaľ najlepší kúsok od nej. Trigger warning: vulgárny jazyk, explicitné scény. Divokú jazdu zakončuje pekná fantasy pointa.

Kristína vo svojich poviedkach väčšinou kombinuje históriu a romantiku. Tentoraz do zmesi pridala ešte štipku sci-fi a vyšiel z toho zaujímavý, priam pulpový dobrodružný počin. Témou je oživovanie histórie. Kým Hollywood nám od prvého Jurského parku opakovane prináša výlety medzi dinosaury, v tejto poviedke vedci do súčasnosti privedú tvory zo štvrtohôr: mamuty, jaskynné levy a klan neandertálcov. Práve to posledné menované vytvára etický rozpor. Mali by vedci všetko, čo dokážu, aj naozaj urobiť? Táto dilema vytvára pozadie pre príbeh Evy, ktorá musí zistiť, kam vlastne patrí. Popri niekoľkých zvratoch v poviedke nájdeme typický hate-him-love-him vzťah z romantických filmov. Text sa číta dobre, pôsobí však neuzavreto, akoby ešte mal pokračovať.

Víťazná poviedka Ceny Bibliotéky sleduje otca na rodičovskej dovolenke, ktorý cez zvláštnu schopnosť svojej dcéry sleduje rodinnú záhadu. Teda aspoň tak to spočiatku vyzerá. V skutočnosti sa snaží vyrovnať so stratou a zaplátať narušený vzťah s manželkou. Príbeh je veľmi melancholický, emotívny, čitateľa pohltí. Na to, aby ste ho pochopili, musíte byť schopní interpretovať drobné náznaky. Práve to je podľa mňa aj najväčšou nevýhodou poviedky. Niektoré veci by mi autorka mohla povedať polopate, lebo niečo z tých mikroskopických náznakov mi zrejme ušlo a na konci som zostala čiastočne zmätená.

Poviedka využíva dosť ošúchaný duchársky námet. Autorovi sa ho ale darí pekne oživiť cez prostredie umierajúcej stredoslovenskej dediny, zábavné a pekne vykreslené vedľajšie postavy a zaujímavé detaily. Text sa číta ľahučko, ale potreboval by doladiť po technickej stránke, najmä v úvode niektoré vety a slová škrípali. Úplne mi nesadla ani hlavná postava, starostlivá matka Lucia. Naopak najlepšou časťou poviedky je záverečná scéna, posedenie pri kávičke.

Kvalitne napísaná humorná fantasy oplýva peknými nápadmi. Čarodejnícky učeň sa v nej so svojím majstrom vydáva na dobrodružnú cestu na koniec sveta. Dôvod vám prezradiť nemôžem, aby som nepokazila zážitok. Snáď len poviem, že ide o príjemnú jednohubku. Jednohubku preto, lebo text miestami padá do pascí humornej fantastiky. Svet i postavy sa totiž často podriaďujú očakávanej pointe vtipu. Ak vám teda konkrétny druh humoru a bizarnosť udalostí nesadnú, nezostane nič iné. Celkovo ale ľahké a nápadité čítanie.

Víťazka ceny pre autorov do 15 rokov. Poviedka, hoci má množstvo technických chýb a miest, ktoré by sa dali upraviť či zdokonaliť, je napísaná plynulo a pútavo. Hrdinka v sebe na začiatku odhalí tajomnú schopnosť – dokáže cestovať cez tmu. Samotný nápad je podľa mňa zaujímavejší než námety niektorých skúsenejších autorov. Už len dúfam, že autorku s vekom neprejde chuť do písania, lebo sa v nej bezpochyby skrýva veľký talent. Ostatné príde so skúsenosťami.

Policajt na dôchodku sa presťahuje do kopcov pri Starej Turej a zistí, že okolo jeho nového bydliska sa dejú nezvyčajné veci. Humorný štýl rozprávania trochu kontrastuje s hororovými prvkami a zábavné prirovnania niekedy príliš tlačia na pílu (porotkyňa ich vo svojom hodnotení opísala ako dad jokes, s čím nemožno nesúhlasiť). Príbeh ma ale veľmi zaujal. Keď časom napätie postupne vzrastá a pomaly, ale isto sa blíži k znepokojivému vyvrcholeniu, od poviedky sa dá len ťažko odtrhnúť.

Originálny horor s veľmi nápaditými, zaujímavými obrazmi. Nepodáva veľa vysvetlení, ale to nevadí, pretože prím v ňom hrá atmosféra. Napísaná je umeleckejšie, možno trochu zložitejšie než iné poviedky v zborníku, štýl má veľa ozdôb a okľúk. Na čitateľa teda kladie vyššie nároky: vyžaduje si hlbšie sústredenie a obrazy sa v hlave skladajú o niečo ťažšie než v iných poviedkach. Celkový, priam vizuálny zážitok trochu pripomína film Matka od Arronofského. A keďže v poviedke na rozdiel od filmu nenájdete povrchnú symboliku, páči sa mi dokonca o niečo viac.

Odcudzení dedko a vnučka spolu riešia záhadu na veľmi surreálnom a podmanivom mieste, pri čarovnom origami strome. Poviedka patrí k najkratším v zborníku a dej, postavy i fantastický prvok v podstate slúžia len na sprostredkovanie posolstva. Zatiaľ čo pri niektorých ostatných poviedkach by som privítala väčšiu priamočiarosť, táto by na lepší výsledok potrebovala presný opak. Hoci dosť polopatisticky podaná, výsledná symbolika je pekná, a môže byť povzbudením pre všetkých, ktorí by svoj čas chceli venovať umeleckej tvorbe v takej či onakej forme.

O editorovi zborníka:

O súťaži

Ďakujeme o. z. Fantázia za poskytnutie recenzného výtlačku.

Zostavovateľ: Ivan Aľakša

Vydavateľstvo: o. z. Fantázia

Rok vydania: 2023

Vydanie: prvé

Jazyk: slovenský

Väzba: mäkká/brožovaná

Počet strán: 523

ISBN: 978-80-89823-33-8

Obálka: Slavomír Jakab