...lebo tento rok som ho mal aj so sebou, takže som nezabudol úplne, len som ho nevytiahol, takže nebol vidno a teda sa nazdávam, že to neplatí, čím by sme mohli úvod aj viac menej uzatvoriť s tým, že uctiť si pamiatku Douglasa Adamsa uterákom by sa určite patrilo a keďže mne sa to z roka na rok nedarí, riešim to tak, že sa k Douglasovi Adamsovi vraciam aspoň tak, že si ho znova čítam.

Nie komplet, ale úryvky, výňatky, fragmenty, tie pasáže, čo sa mi zdajú extra vtipné. Boh Dažďa, Wonko Príčetný, Marvin, odkaz boha ľudstvu, vogonská poézia, pangalaktický megacloumák alias dunihlav a tak ďalej, pričom platí, že Stopárovho sprievodcu mám rád, ale rovnako ma nadchýna aj Holistická detektívna agentúra Dirka Gentlyho a Dlhý temný súmrak bohov, čo je slovenský preklad knižky The Long Dark Tea-time of the Soul, čiže pokračovania Dirka Gentlyho, ktorého radšej mám český preklad, teda Dlouhý, temný čas svačiny duše.

Nikto lepšie nepopísal nedeľné popoludnie, ako Douglas Adams, čím sa dostávame k jeho osobitej poetike. Lebo tým je humor predovšetkým, je poetikou, teda spôsobom videnia sveta, ba dokonca, je svetonázorom a predovšetkým, je takou formou poznania, ktorá pripúšťa, že sa naozaj môžeme mýliť, a keď sa veci berú príliš vážne, nemusí to dopadnúť dobre.

Preto milujem spojenie humoru a fantastiky, zdá sa mi, že jedno znásobuje druhé a spolu je to neuveriteľne funkčné.

Taká akoby prirodzená skepsa, čím sa dostávame k ďalšej mimoriadnej humoristickej fantastike a teda k žiaľ viac menej zabudnutému románu Bo Fowlera Skepse a.s., ktorý vyšiel v českom preklade v roku 2002 a celý sa točí okolo stávkovej kancelárie, v ktorej si ľudia môžu staviť na svoju metafyziku. Výborná vec, len škoda, že Fowler sa príliš nechytil a tak sa jeho ďalších kníh dočkáme len sotva. The Astrological Diary of God by si ale preklad určite zaslúžil.

Ale k veci. Humoristická fantastika. Nech sa akokoľvek snažím spomenúť si, vlastne ma nenapadá žiadny príklad, v ktorom by toto spojenie nefungovalo. Vlastne napadá, Robert Lynn Asprin, ktorého Mythická séria ma celkom obišla. Vtipné to možno je, ale takým tým priamočiarym spôsobom na prvú dobrú, čo ma iba nudí.

Inak ale platí, že humoristická fantastika je ideálne spojenie.

Inšpiratívne sú také tie vyslovene ľahučké a adekvátne populárne kusy, viď Terry Pratchett (pričom aj v jeho prípade platí, že v Plochozemskom cykle sa dajú nájsť aj romány, ktoré nie sú len extrémne vtipné, ale aj mimoriadne múdre) a rovnako dobre fungujú aj „náročnejšie“ knižky, aj keď tu sa naozaj ukazuje, že žiadne ľahké a ťažké knihy nie sú. Lebo je Kurt Vonnegut ťažký? Alebo Joseph Heller? A pritom Boh vie je jeden z najvtipnejších románov, aké som čítal. Už to nie je čistá fantastika, ale prvky to má a fungujte to náramne.

Koho tam máme ďalej?

John Morressy a séria o Kedrigernovi, nádherné láskavé fantasy knižky, v ktorých síce hlbšieho zásadného poznania príliš nieto, ale že sú vtipné im nikto nezoberie.

A teraz by sme to mali len ta vymenovať naraz, nech môžeme prejsť k pointe. Takže Stanislaw Lem: Kyberiáda, Isaac Asimov: Azazel, Frederik Pohl a Cyril M. Kornbluth: Obchodníci s Vesmírom, nech je jasné, že humor neobišiel ani klasikov najklasickejších. Ak nim by sa asi celkom dobre hodil aj Neal Stephenson, ktorého Sneh síce za humoristickú fantastiku považovať nemôžeme, hoci tá knižka je veľmi vtipná, ale Veľké U už tam viac menej sedí aj keď vskutku platí, že nejde o jeho najlepší román.

Dobre, vedel by som pokračovať?

Asi áno, nespomenul som vôbec Connie Willsovú, ktorej romány O psu nemluvě a Sliším tě všude sú nádherným príkladom toho, že humoristická fantastika má aj svoju jemnú, subtílnu až lyrickú podobu, pričom presne toto isté platí aj o románe Susanny Clarkeovej Jonathan Strange a pán Norrell. Mimoriadne vtipný sa mi zdá aj John Scalzi, teda aspoň jeho Agent hvězd, domáce Kladivo na čaroděje je vtipné už zo svojho splatterového základu, čo je veľký rezervoár komična a humoru vo fantastike a pomaly to môžeme ukončiť s tým, že redukovať humoristickú fantastiku na Pratchetta a Adamsa, ako sa to zvykne robiť je mimoriadne kontraproduktívne. Lebo čím viac nad tým premýšľam, tým intenzívnejšie som presvedčený, že humor je akosi prítomný v podstatne väčšej časti fantastiky, akoby si ktokoľvek myslel a Pratchett i Adams sú najprv výnimoční fantasti, až potom spisovatelia komédií.

A pointa sa vytratila kdesi cestou, ale to už sa v takýchto prípadoch stáva.