Tak nám mainstream znova ukradol figúru.

Už to bude dobrých 25 rokov, takže vlastne štvrťstoročie a z hľadiska popkultúry skoro pravek, ale akoby to bolo včera. Vykračujem si mestom v tričku Supermana a vzbudzujem pozornosť. Ľudia sa usmejú, iní sa ma mňa dívajú ako na blázna a ešte ďalší potrebujú moje tričko komentovať a ja cítim také akoby zadosťučinenie. Kvôli extravagancii, inakosti a tak vôbec, nezapadám a to tričko to presne odráža. Dnes by som si už také tričko neobliekol, nie že som naň starý, aj keď aj to je pravda, ale že je súčasťou módy a vyjadruje skôr stádovitú uniformnosť ako extravaganciu.

Ale veď nič to za to, toto sme chceli, po tomto nám duša pišťala. Že už viac nie sme tí čudáci, čo ich bavia veci, ktoré nebavia nikoho iného, filmy, komiksy, scifíčka a fantasy, videohry, čím obskúrnejšie, tým lepšie, krčiaci sa kdesi na periférii, ale určujeme trendy.

Ako teraz s tým Jokerom. Úspech na festivale v Benátkach, nadšené davy sa tešia do kín, Jokerom nepohrdnú ani v renomovaných mienkotvorných médiách, už vôbec nie v bulvári. A dobre, že nepohrdnú, je to vynikajúci film. Je, bez srandy, poctivý kusisko akostnej kinematografie, nie taký ten úplne popcornový film, prvá signálna a kopec odkazov – ako Avengers - ani komiksový film s presahom ako Temný rytier, ale film, čo má koncepčne asi najbližšie k Interstellaru, alebo teraz k tej nie najpodarenejšej Ad Astre. Akože vážne filmové umenie, ktoré zhodou okolností zarobí fakt veľa peňazí napriek tomu, že je to vlastne v jadre umelecký film, v prípade Jokera existenciálna dráma o človeku, ktorý sa prepadá hlbšie a hlbšie do šialenstva. A vynikajúci je v tom ten Joaquin Phoenix.

Akurát, akurát sa, kurxx, nemôžem zbaviť dojmu, že celý ten film je jedno veľké rúhanie, svätokrádež, ktorá nemá s Jokerom nič spoločné, len to meno. Ešte aj ten make-up je blbo a vôbec, zle, všetko zle, celé zle. Film o tom, ako sa najcharizmatickejší z Batmanových oponentov stal slabošským tragédom, človekom, ktorého nespútané šialenstvo nie je jeho svetonázorom, ale konvenčnou psychiatrickou diagnózou. Veď Batmanovský svet už takého hrdinu má, najväčším tragédom široko ďaleko je tam Bruce Wayne, tak čo do toho montujete Jokera?

Veď dobre, pokojne si taký film nakrúťte, len prečo, preboha, prečo, sa ten chlapík musí volať práve Joker? Nemôže sa volať Karol? Alebo Steve? Alebo aj Arthur Fleck? Pokojne si ho nazvite, ako chcete. Čo? By si náročnejší diváci menej cvrkli, keby sa volal Boris? Bol by to slabší film? Herecký výkon Joaquina Phoenixa by bol menej strhujúci? Film menej bezvýchodiskový? Menej depresívny? Menej nezábavný? Už tu máme hrdinu, čo sa nevie vyrovnať so svetom tam vonku a vlastnú slabosť ospravedlňuje šialenstvom, slávneho, klasického, prečo sa Joker nemôže volať podľa neho? Čo je Hamlet menší slaboch?

A jasné, veď ja viem, nemôže sa tam ten chlapík volať ani Hamlet, ani Boris, nikto by vám na to neprišiel. Dobre, tak si ho nechajte, nažerte sa, o dva roky si na vášho filmového Jokera aj tak nikto nespomenie, ten skutočný, komiksový, ten je nezabudnuteľný už teraz. A každý, kto ho čo i len troška pozná, si ho s tým vašim nikdy nepomýli.