Keby som chcel byť patetický, napísal by som, že na zelený štvrtok ide do kín film, ktorý túžim vidieť po celý život. Lenže patetický byť nechcem, tak budem len jednoducho osobný. Ako nakoniec vždy, ale čo mám byť cudzí?
Ready Player One, Ready Player One, Ready Player One! Posadnutý som, Clineom posadnutý, prakticky od okamihu, keď vyšiel v češtine po prvýkrát. Šesť rokov. Aj Spielbergom som posadnutý, tam to ale trvá podstatne dlhšie. Tridsaťštyri rokov, plus mínus, posledné dva z nich ale intenzívnejšie, práve kvôli Ready Player One, filmu, čo bude mať premiéru teraz 29. marca a ja už strihám kalendár, a keď sa všetko podarí, budem ho vidieť už 27. lebo predpremiéra a 29. znova, ale vlastne už premýšľam nad letom, niekedy v auguste by to mohlo vyjsť na blu-ray a keď to budem mať doma na fyzickom nosiči, predpokladám, že trolinka vychladnem.
Nenormálne sa teším? Asi hej, ale to nie je ten pravý dôvod a selfpromo si tiež nepotrebujem robiť, takže vlastne svoje motivácie celkom nepoznám, faktom ale je, že o Ready Player One už som hovoril a písal tak veľakrát, že smerom do minulosti som už jednoducho stratil prehľad. Budúcnosť je ale jasná, v najbližšom čísle časopisu For Men, takom tom lesklom s obrázkami bude veľký materiál, na Kinečko budem čosi písať, 19. v pondelok bude akcia ku knihe pri príležitosti vydania s filmovou obálkou, tam budem hovoriť, potom tu máme Anime Show a Game Expo, kde budú myslím dve prednášky a ešte je tam dva krát nejaké rádio, čo by malo znamenať, že Ready Player One zo mňa polezie aj ušami a za normálnych okolností by ma to asi malo nekonečne otravovať.
Neotravuje, naopak, čím viac o tej knižke premýšľam a o tom, čo znamená, že film podľa nej režíruje práve Steven Spielberg, tým väčší zmysel cítim. Také uviaznutie v taulogickej slučke, vlastne ma vôbec nezaujíma, či ten film bude podarený alebo nie, lebo už teraz ho mám rád a tak viem, že bude. A argumentov nájdem, koľko bude treba. S knižkou už som to zažil, nepoznám síce naspamäť celé pasáže, a ani ich nikdy poznať nebudem, ale už som ju čítal toľkokrát, že ak by bolo treba, vedel by som ju celkom roztrhať. Nie, vážne, jedno súvetie by nezostalo celé a vôbec by som si nemusel vymýšľať. Lenže nechce sa mi, lebo tú knižku už som si obľúbil natoľko, že sa dostala do sféry nedotknuteľných. K Petiškovim Bohom a hrdinom antických bájí, k Tajnému denníku Adriana Molea, k Stopárovmu sprievodcovi, k Snehu Neala Stephensona, k Parfumu bláznivého tanca - jednoducho do spoločenstva tých kníh, po ktorých človek spoľahlivo siaha vždy vtedy, keď si potrebuje pripomenúť, že život nie je zmena, ale naopak, život je stav.
Tých kníh (a filmov, seriálov, komiksov, hudobných albumov, hračiek a tak ďalej) zase nie je až tak veľa, aby ich človek neudržal v pamäti všetky a som presvedčený, že vo vzťahu k sebe samému je to to najdôležitejšie, čo si pamätáme.
Toľko k Ready Player One, aktuálne dávam dokopy zoznam vecí, ktoré by sa v tom románe objavili, ak by som ho napísal ja. Knihy, videohry, seriály, filmy, piesne, kapely, komiksy a tak ďalej, všetko na jednej kope, sledujeme proces, nie výsledok, suma nie je ani uzavretá ani konečná:
Traja mušketieri, Bambinot, Rytier Búrka, Blíženci z Gemini, Okolo galaxie za osemdesiat dní, Zlatá brána, Raťafák Plachta, Max Headrom, Sejdeme se u Kolína, Adéla ješte nevečeřela, Filmárik a filmuška, Spadla z oblakov, Doom, Z, Manic Miner, Nu pogodi, Podraz, Vabank, Vabank II, Sexmisia, Človek obojživelník, rumunský televízny dvojfilm o dievčatku menom Veronika, Pán tragáčik, Donkey Kong, Slimák Maťo a škriatok Klinček, súrodenci Hečkovci, Pevnosť Apačov v južnom Bronxe, Winnetou, Naprieč divokým Kurdistanom, Vynálezy uja Elektróna, Detektív Karol, Návštevníci, Lietajúci Čestmír, Angelika markíza Anjelov, Leto s Monikou, Vajce a ja, 10 x sci fi, Príbehy pilota Pirxa, Tajomstvo dračej steny, Štyria tankisti a pes, Rytier Búrka, Roboti a androidi, Spev drozda, Kyberiáda, Kamko a Kamka, Vzbura mozgov, Akce Bororo, Cesta do praveku, Na kométe, Vynález skazy a ďalej už by to asi bolo nadbytočné, lebo na Ready Player One je najkrajšie, že každý by si dokázal napísať svoju verziu a kto nie, toho, priznám sa, je mi trošku ľúto.
Juraj Malíček Teoretik pokultúry, azda jediný človek na svete, ktorému sa podarilo dvakrát priviesť ku koncu ten istý časopis. R.I.P. Fantázia - on za to môže. Príležitostne publikuje, rád nakupuje v papiernictve a vo videohrách preferuje brokovnicu.
Niekedy na človeka dôjde chuť si nielen prečítať a pozrieť nejakú tú fantasy alebo scifi ságu, ale skúsiť pozrieť za ich kulisy, pokúsiť sa odomknúť tajomstvá ich autorov a autoriek. Ten človek je Jurko Malíček, ale môžeš ním alebo ňou byť aj ty...
Nové pokračovanie Terminátora opätovne rozrušilo hladinu starých dobrých frančíz z rokov dávno minulých, ale podľa Jurka Malíčka to deväťdesiatky však naozaj nie sú a nový Terminátor nie je ani zďaleka taký dobrý ako starý.
Postupný presun geekovských a nerdovských častí popkultúry do dnešného mainstreamu prostredníctvom dospievajúcej generácie so sebou neprináša len pozitívnu publicitu. Ohrozenie v podobe apropriácie symbolov, postáv či tém do hlavného prúdu je reálne.
Popkultúra dnes zahŕňa aj to, čo by ešte pred pár desaťročiami bolo okrajovým žánrom nerdov a geekov, a dokonca sa z týchto záležitostí dôb minulých inšpiruje. Pretože má z čoho. Nad fenoménom referencovania sa v tohtomesačnom stĺpčeku zamýšľa Jurko Malíček.
Ako veľmi prístupný je mainstream k fantastike? Alebo sa fantastika už tak votrela do mainstreamu, že ju už v ňom ani nevnímame, aj keď na nás kričí priam excelentným spôsobom? Jurko Malíček tému exemplifikuje na príklade aktuálneho filmu Yesterday.
Už sa o ňom napísalo a nahovorilo veľa a ešte sa toho aj veľa povie. Hovoríme o Game of Thrones (Hra o tróny), veľdiele, ktoré si získalo mnoho fanúšikov aj medzi publikom hlavného prúdu, aby ich tento rok v poslednej sérii dorazilo. Čo na to Jurko Malíček?
Tak nám znova idú regulovať internet. Znova problém s autorskými právami, znova najblbšie možné riešenie, z ktorého autori aj tak nič nebudú mať, a znova sa časť počítačovo gramotnejších užívateľov presunie hlbšie. Na Dark Web, samozrejme.
Nie všetci to pochopia, nie všetci si tým prešli a budú prežívať tú bázeň, ktorú opisuje Jurko Malíček vo svojom pravidelnom stĺpčeku u nás v magazíne tento mesiac. A je to aj dobré, že pre mladú generáciu bude toto tá ich Duna.
Takže 2019? No dobre, opäť nás čaká extrémna hojnosť, prakticky niet týždňa, čo by v kinách nemal premiéru minimálne jeden film, čo treba vidieť. Do kina teda pôjdem minimálne 52 krát a nič na tom nemení ani skutočnosť, že päť krát už som tohto roku v kine bol.
Píšete aj vy list Ježiškovi alebo si len ukladáte veci do "Zoznamov prianí" na online stránkach a tajne dúfate, že ich tam niekto z Vašich blízkych nájde? V oboch prípadoch je pocit úžasu pri splnenom prianí na mieste. A aký darček by si prial Jurko Malíček?
Predátor je späť, štvrtý film, tretie pokračovanie v priamej línii, alebo siedmy, ak vezmeme do úvahy aj tie nešťastné crossovery s Votrelcami, čo sa na rozdiel od videohier, knižiek a komiksov tak zúfalo nepodarili. Vlastne celé to nie je najšťastnejšie, Predátorova filmová séria totiž akoby bez Arnolda nemala príliš zmysel.
Letné dovolenky, voda, oddych... a k tomu knižka. Jurko Malíček prežil s niekoľnými na dovolenkách pocity úžasu a chce sa s vami o ne podeliť. A čo vy, ktoré letné knižné dobrodružstvá vám navždy ostanú v pamäti.
Popkultúrne dokumenty. Sem smerujem – inšpirovaný bonusmi k Ready Player One – k celovečerným dokumentárnym filmom akosi tematizujúcim populárnu kultúru. Je ich mimoriadne veľa a ďalšie stále vznikajú a je na ich fascinujúce, že dokážu zachytiť a sprostredkovať čaro fanúšikovstva v tých najrozmanitejších podobách.
Tak som zase neoslávil Uterákový deň. Už je to viac ako mesiac, teda stará, až mŕtva záležitosť, dávno zabudnutá vec, ktorú som mal dávno vypustiť z hlavy, ale akosi to nejde. Ten 25. máj totiž akoby bol zakliaty, evidujem ten dátum samozrejme, značím v kalendári, aj v poznámkach a tak ďalej a napriek tomu sa mi ešte nepodarilo ten uterák vytiahnuť a prehodiť si ho cez tašku...
Luke Darth Vaderov syn? Čo ti hrabe? Nehrabe, v trojke sa to vysvetlí, na konci je tam už dobrý Vader aj s Yodom, sú mŕtvi, ale ako duchovia, čo znamená, že v roku 1985 už som mal pravdepodobne za sebou aj Návrat Jediho, a dôležité je to iba preto, že si uvedomujem, že Hviezdne vojny sú súčasťou môjho života už minimálne tridsať tri rokov.
Máte aj vy svoju záležitosť medzi dielami žánrov fantastiky, ktorá vás drží natoľko, že vás núti sa do jej hlbín ponárať stále viac a viac, hlbšie a hlbšie a odkrývať tak jednotlivé poklady, ktoré do nej ()možno chcene alebo nechcene) zapracovali autori? To dielo, ktoré vo vás vyvoláva pocit úžasu?
Keby som chcel byť patetický, napísal by som, že na zelený štvrtok ide do kín film, ktorý túžim vidieť po celý život. Lenže patetický byť nechcem, tak budem len jednoducho osobný. Ako nakoniec vždy, ale čo mám byť cudzí?
Jurko Malíček sa tentokrát vo svojej rubrike zameria na odpracovanie svojich knižných restov. Určite máte vy tiež také knihy, ktoré čakajú na to finálne sklapnutie ich väzby, aby ste ich zo stola mohli odložiť na správne miesto v knihovničke. Ktoré z nich to budú ale u neho?
"Fantastický fantastický rok za nami" - tak začína svoju prvú rubriku Jurko Malíček na scifi.sk v roku 2018 a myslí to od srdca. A to nie sú plané slová do vetra, pretože je za nimi pocit úžasu, ktorý je iskrou prebúdzajúcou v dušiach nových fanúšikov zanietenie pre vec fantastickú. Ale o tom, aký úžasný bol ten predchádzajúci rok by ste si mali sami prečítať...