Dark Web nie, aby nakupovali zbrane, drogy či ozbrojené nafetované mladé ázijské nevesty, ale za obsahom, ktorý vlastne nie je nijako dramaticky kontroverzný, len už je ho na Light Webe podstatne menej. Dieťa vyliate aj z vaničkou, Light Web, ktorý už je naozaj len veľmi light verziou internetu, aký tu býval prv. Nie slobodná platforma regulovaná osobnou zodpovednosťou, ale prerastený obchoďák kombinovaný so stokou sociálnych sietí, na ktorých na sebe môžu ľudia veselo hádzať špinu.

Ale čo, tým počítačovo gramotnejších je to aj tak jedno, svoje si nájdu, a tí druhí sa alebo dovzdelajú a naučia sa, alebo budú platiť na viackrát. Na internete totiž nikdy nič nebolo zadarmo, za spojenie sa platilo vždy a minimálne od webu 2.0 to aj tak funguje na princípe reciprocity. Ja tebe, ty mne, zdieľame, ako náhle som čosi vypustil von, už to nie je moje. Ako ten prd. Delíme sa, či sa to niekomu páči, alebo nie a vôbec, toto je príliš veľké sústo na príliš malý text, tak to nechajme a prejdime konečne k téme.

A tou je Neal Stephenson.

Práve na neho som totiž myslel, konkrétne na jeho román Sníh, Snow Crash, keď tá blbosť v europarlamente prešla. Aj toto, teda fungovanie duševného vlastníctva online, je jedným z motívov tohto geniálneho cyberpunkového románu. Aj som sa rozhodol, že tie pasáže vyhľadám a kým som si uvedomil, že vlastne na to nemám čas, už som bol v polke. A Sníh je stále super - román, ktorý ani trolinku nezostarol, čo už sa o iných cyperpunkových klasikách povedať nedá. Akože väčšina z nich stále funguje, žiadna psota, ale Sníh je iná liga, už len kvôli tomu, ako veľmi je ten román vtipný a aj vďaka tomu ho zvládajú aj ľudia, ktorí programovo fantastiku nečítajú.

Nie kvôli predsudkom, fantastiku nečítajú, lebo nečítajú beletriu ako takú. Nebaví ich, nemajú na ňu čas, nechce sa im hľadať zaujímavé myšlienky a idey v celom tom príbehovom balaste a tak vôbec, jednoducho dávajú prednosť iným druhom textov. Odbornejším, prehľadovým, popularizačných, ak nejde o ich domovské disciplíny, jednoducho textom, ktoré sú primárne na premýšľanie. Voľakedy by sme povedali intoši, intelektuáli a mysleli by sme to ako pejoratívum. Akože ľudia, čo niečo predstierajú, používajú odborné slová a radi sa vyvyšujú, čo je samozrejme na jednej strane veľmi vtipná záležitosť a na druhej neuveriteľná blbosť.

Ale poďme konečne k veci.

Najlepší žijúci svetový spisovateľ – beletrista, bez ohľadu na žáner?

Neal Stephenson.

Dôkazy? Stephensonov debut, román Veľké U ešte nie. Je to síce fajn, aj vtipné aj bystré, ale ešte príliš juveniálné, príliš spojené so „študentskými“ časmi a svojráznou poetikou divokých večierkov a ovracaných skrípt. O tom sa nečíta, to sa žije.

Už Sníh je ale dobrý dôkaz. Román o vzťahu medzi online a offline svetom, máme tu nový vírus a máme tu novú drogu a virtuálny a reálny svet sa začnú prelínať, aj kvôli jazyku, respektíve kvôli znakovému systému, a Sníh už je román, ktorému ak chceme v úplnosti porozumieť, chce sa od nás, aby sme čosi vedeli.

Podobne Diamantový vek, ktorý v symbolickej rovine končí s cyberpunkom a posúva sa ďalej, k steampunku, nanotechnológiám a paradigmatickej zmene civilizačných poriadkov.

Výborné veci, aj keď stále na prvom mieste žánrovky.

O ďalších Stephensonových knihách už to ale tak jednoznačne neplatí, Kryptonomicom, Anathém, i prvé dve dosiaľ v češtine vyjduvšie časti Barokového cyklu, romány Rtuť a Znamení predstavujú ten model literatúry, v ktorom autor akoby celkom rezignoval na čitateľa, respektíve na jeho vzdelanie a celkom sa sústredil na príbeh, ktorý sa mu však stáva nástrojom myšlienkového experimentu. Jeho ambíciou teda akoby nebolo čosi rozpovedať, ale upozorniť čitateľa na nejaký problém a ponúknuť mu svoje, jeho, Stephensonovo riešenie.

Čítanie potom v praxi môže prebiehať tak troška komplikovanejšie, akože spolu so Stephensonovým románom čítame tak päť ďalších kníh, viac či menej odborných, ale zážitok je to dokonalý. Rozkoš z premýšľania, z učenia sa, nádherná vec. Nie Mind Fuck, aj keď efekt rozkoše je prítomný, ale (v duchu podobnej poetiky) Mind Love.

A teraz konečne ku pointe, k veľkému Stephensonovmu návratu do žánra, ktorý nikdy neopustil, ale viac ako ktokoľvek iný otvoril čitateľom, ktorý fantastiku nemusia, ale zaujíma ich vedecké poznanie ako také.

Román sa volá Sedmeroev, z anglického Seveneves, čo je slovná hračka odkazujúca k Eve, Adamovej družke čo jedla zo stropu poznania dobra a zla, ale pre nás je aktuálne zaujímavejšie, že Adamovi povila potomkov a tak sa zaslúžila o zaľudnenie Zeme. A zem bude treba zaľudniť znova, ale jedna Eva stačiť nebude. Vedci vyrátali, že kvôli pestrosti genofondu ich musí byť aspoň sedem. O tom je ale až tretia čas epického románu Sedmerove, prakticky trilógie vydanej v jednom 624 stranovom zväzku. Hneď v prvom odstavci, nekompromisne a bez zdržania stratíme mesiac, zostanú len gigantické balvany a veľa malého smetia, čo bude mať v dlhodobom horizonte takú zásadnú zmenu klímy a vôbec, že zem sa stane pre človeka obývateľnou až o 5000 rokov.

A o tomto je Stephensonov román, domyslený, premyslený do posledného detailu. Hard scifi v tom najpoctivejšom zmysle, lebo v románe sa neoperuje so žiadnym vynálezom, technologickou pomôckou, alebo vedeckou hypotézou, ktorá by už teraz na našej úrovni poznania nebola možná. Samozrejme, že som neveril, zvlášť ak je celkom legitímne, že autor fantastiky si vymýšľa, ale to by nesmel byť Stephenson. Lebo čo sa mi podarilo overiť to sedí a to overovanie bolo aspoň tak inšpiratívne, ako to čítanie. Viem jednoducho viac, ako pred románom a ešte som ako bonus dostal silný príbeh s výbornou pointou. Dokonalé. Sedmeroev je čítanie jedného dychu, v ktorom sa nepracuje s náhodou ani so šťastím, len s pravdepodobnosťou. Iste, zničenie mesiaca je náhoda, respektíve nehoda, tu si človek nepomôže, veci sa dejú nezávisle na našej vôli a rozume, ale tam kde ako druh reagujeme, reagujeme prísne racionálne hnaní princípom prežitia. Nie jedinca , či jedincov, ale druhu, primárna je civilizačná kontinuita a to, ako ju zabezpečiť aj počas krajne nehostinných, so životom nezlučiteľných podmienok.

A to robí zo Sedmeroev, aktuálneho románu najlepšieho žijúceho spisovateľa Neala Stephensona objektívne výbornú knihu, ktoré nepodlieha a nemôže podliehať vkusovým preferenciám toho ktorého čitateľa. Či sa Sedmeroev páči alebo nie, je vzhľadom k obsahu a spracovaniu celkom irelevantné. Stephenson je možno jeden z najbystrejších žijúcich ľudí, muž neuveriteľného intelektu a imaginácie, a od koho sa učiť, ak nie od najlepších?