Fantastický fantastický rok za nami. Alebo výborný, nech sa nám nezdvojujú slovíčka hneď v prvej vete. Len tých filmov koľko sa urodilo, a koľko výborných!

Jediovia,

Valerian,

Duch v stroji,

Artuš,

Kong,

druhí Strážcovia galaxie,

Blade Runner

a Kingsmani,

tretí Thor

a Planéta opíc,

Wonder Woman,

Atomic Blonde,

To

a tá druhá Kingovka, čo si hľadala vlastnú cestu,

Baby Driver,

Justice League,

Jumanji,

Sedem sestier.

A to len tak z brucha dávam, ani nemusím nazerať do zošita, čo si doň lepím lístky z kina. Nenormálna hojnosť až obžerstvo, zvlášť, ak pripustíme, že nie všetko sa páčilo každému, respektíve, nič sa nepáčilo všetkým. Fantastika v širšom slova zmysle - a vlastne aj v užšom - bola v mainstreame vždy silnejšia, akoby sa mohlo zdať, ale nikdy jej nebolo toľko, za tak veľa peňazí a s takými veľkými ziskami a to je čosi, na čo si nedokážem zvyknúť.

Nechcem, aby hneď prvý pocit úžasu bol spomínaním starého muža, ale asi sa tomu celkom nevyhnem, tak hovorme o tom, že som v najlepších rokoch. Zrelý štyridsiatnik, zástupca prvej generácie, ktorá už nebola vonkajším svetom donútená úplne dospieť, čo znamená, že pokojne môžem mať rodinu, hypotéku, prácu a všetky tie dospelé veci a zároveň som nikdy nemusel opustiť detské vášne a radosti a pokojne môžem zbierať akčné figúrky. O tomto si rozprávame so šedivými rovesníkmi okolo seniorských ohňov. O tom, ako sme v dvanástich, trinástich rokoch mali prečítané VŠETKY scifíčka, čo sa dali nájsť v knižnici a všetky, čo nám podstrčili starší kumpáni, ktorí si nás v tej knižnici odchytili hneď, ako si všimli, čo si požičiavame a čo nás zásobovali prekladmi kníh, ktoré tu oficiálne vyjsť nemohli. Scifíčka ako samizdaty? Aj také bolo.

Mrchavé časy, žiadna nostalgia, mimoriadne mrchavé!

Všetci sme videli tie isté filmy, tú hŕstku, čo sa dala vidieť v kinách, tie najlepšie hollywoodske kusy a sovietske a poľské a všetci sme strávili podstatnú časť neskorého detstva a celej puberty pri VHSkách, vďaka ktorým sme za svetom tam vonku nemali až taký veľký sklz. Šesť rokov, štyri, dva, nakoniec sme ale videli úplne všetko:

Vojnové hry,

Ramba

aj Terminárota,

Lesného ducha,

Muchu,

Arénu,

Labyrint,

Willow,

Zlodejov času,

Chlapca a jeho psa.

Všetko, kvôli čomu si môžem dovoliť povedať, že ma nijako zvlášť nenadchýna Stranger Things. Ja sa na to nepotrebujem dívať, ja si to pamätám. Až sa raz budú stavať popkultúrne metropoly budúcnosti a na centrálnom námestí nebude stáť veľký pomník VHS z čierneho mramoru, takých akurátnych stopäťdesiat ton, jednoducho sa nenasťahujem. To nebude len tak, že sa ten monolit z Vesmírnej Odysei ponáša akurát na VHSku. Pri zrode nového druhu stála.

Vlani sa mi to prihodilo po prvýkrát: jednej zo študentiek, zmyselnej devätnástke, som musel vysvetľovať, čo bola VHS kazeta. Nebola z najbystrejších, taká skôr lopata, ale aj tak. Je vôbec možné, aby dnešní dvadsiatnici netušili?

Deti.

„Ty nevíš nic, Johne Snehu, ty nevíš nic.“

Pochopím, že takéto uchá si dovolia povedať, že Ghost in the Shell nie je dobrý film a Valeriana označia za nezmyslený blábol, ale že to tvrdia niektorí z mojich rovesníkov, pri tom mi zostáva rozum stáť.

Že vás hanba nefackuje!