Ready Player One je konečne doma. O filme hovorím, samozrejme, respektíve o jeho vydaní na blu-ray. Taký som pokojnejší, aj sa mi troška žiada bilancovať, lebo veď ten film mám mimoriadne rád a knižku ešte viac, páčia sa mi vlastne oba preklady, český aj náš a obe vydania, akurát ma troška mrzí, že tomu nášmu chýbajú poznámky pod čiarou. Aj audioknihy ma nadchli, anglická, načítaná Wilom Wheatonom aj česká, na ten hlas som si chvíľu musel zvykať, ale páčilo sa mi náramne, ako čítaný text dopĺňali audio odkazy. Hudba z hier a filmom, piesne, také kúsky ilustrujúce to, o čom sa práve číta.

Programom dňa je ale skutočne blu-ray vydanie filmu a predovšetkým bonusy, ktoré sú jeho súčasťou. Je ich požehnane, takmer dve hodiny, v ktorých sa preberá všetko možné. Leitmotívom je samozrejme popkultúra osemdesiatych rokov, teda presne to, kvôli čomu ma Ready Player One tak dostal. Aj to v tých bonusoch hneď z kraja odznie: „Ten človek akoby sa mi nabúral do pamäte,“ hovorí Zak Penn, spoluscenárista filmu a trafil to presne. Pamätáme si. Nie akože si spomíname, ale že pamäť doslova vytvára našu identitu. Som ten, kto si pamätá, že som. Presne ako v Blade Runnerovi či v Battlestar Galactice, ale samozrejme nielen v nich. Životná téma Phillipa K. Dicka a vlastne aj Ernesta Clinea. O pamäti v súvislosti s kultúrou existuje mnoho fascinujúcich knižiek. Umění paměti Frances Yatesovej, Kultura a paměť Jana Assmanna, Kolektivní paměť Maurice Halbwachsa, Paměť a dějiny Jacquesa Le Goffa, je ich podstatne viac a vlastne som trocha zbytočne odbočil, ale to už sa pri rozpamätávaní stáva.

Takže k veci. Popkultúrne dokumenty. Sem smerujem – inšpirovaný bonusmi k Ready Player One – k celovečerným dokumentárnym filmom akosi tematizujúcim populárnu kultúru. Je ich mimoriadne veľa a ďalšie stále vznikajú a je na ich fascinujúce, že dokážu zachytiť a sprostredkovať čaro fanúšikovstva v tých najrozmanitejších podobách.

Začať treba asi klasikou, filmom, ktorý síce samozrejme nebol prvým popkultúrnym dokumentom, ale minimálne u nás, v domácom kontexte, znamenal akýsi prielom. Pomerne veľa ľudí si ho našlo a nedá naň dopustiť, hoci Star Trek ich nijako zvlášť nezaujímal. Reč je o filme Trekkies režiséra Rogera Nygarda z roku 1998, ktorý predstavil fanúšikov Star Treku síce v aj v tých najbizarnejších polohách, ale nie, že by sa im vysmieval, ale naopak, oslavoval ich. Dodnes výborný kus a v roku 2004 sa dočkal aj pokračovania, Trekkies 2, čo je síce akoby len rozšírená jednotka, ale je v ňom dosť nových sekvencií na to, aby sme ho mohli považovať za normálne pokračovanie.

Druhým v domácom kontexte dôležitým popkultúrnym dokumentom je Ringers: Lord of the Fans, v našej distribúcii uvedený ako Pán fanúšikov: Spoločenstvo prsteňa, teda film z roku 2005, ktorý vznikol v dôsledku Tolkienovského boomu po Jacksonovej trilógii, a ktorého najväčšou prednosťou je, že prekračuje filmový horizont smerom k literatúre. Znova veľmi vydarený kus, ktorý síce vznikol akoby na spoločenskú objednávku, ale hľadá a nachádza si vlastnú cestu s tým, že zdôrazňuje, že Tolkien bol a je dôležitý bez ohľadu na filmové adaptácie a to isté sa týka aj jeho fanúšikov. Filmami možno mnohí začali, ale určite pri nich nekončia.

A do tretice tu máme Comic-Con Episode IV: A Fan's Hope, teda snímku z roku 2011, ktorá sa síce v našej oficiálnej distribúcii nikdy neobjavila, avšak v tej neoficiálnej sa stala skutočným hitom. Dokument sleduje niekoľkých návštevníkov Comic-Conu v San Diegu, ktorí sa ho zúčastnili s nejako konkrétnou ambíciou. Máme tu zberateľa komiksov, ktorý chce predať raritný kúsok, cosplayerku, ktorá by sa rada presadila ako kostýmová výtvarníčka vo filmoch, mladého ambiciózneho tvorcu komiksov a tak ďalej a s tým, ako sledujeme ich geekovské mikropríbehy, akoby sme sa toho conu zúčastnili aj my. Mimoriadne vydarený kus a hlavne brána k ďalším popkultúrnym dokumentom, práve Comic-Con Episode IV: A Fan's Hope totiž inšpiroval ľudí, aby hľadali ďalšie podobné filmy.

Je ich skutočne veľa, videoherných, hororových, fantasy, figúrkarskych, zberateľských, komiksových, niekoľko dokumentov majú fanúšikovia Lega a takto by sa dalo pokračovať dlho predlho, avšak aj trocha kontraproduktívne.

Na popkultúrnych dokumentoch je totiž skvelé aj to, že si ich človek nachádza sám podľa toho, čo ho akurát zaujíma.

Preto osobne nedám dopustiť na dokument Chuck Norris vs. komunizmus, fascinujúci rumunský kus z roku 2015 režisérky Ilinci Calugareanuovej o tom, ako pirátske VHS v Rumunsku v osemdesiatych rokoch pomáhali rozkladať socializmus. Mimoriadne silný film, zvlášť preto, že u nás v socialistickom Československu to v osemdesiatych rokoch nebolo príliš iné.

A znova sme v tých osemdesiatkach. Darmo, tá najväčšia popkultúrna revolúcia vôbec sa volá VHS. Ale o tom niekedy nabudúce.